David Mackovič

David Mackovič, Zo série Ako vyliezť na strom jedným prstom, 2026

Fotografie, o ktorých bude práve reč, sa vyznačujú tým, že ľahko prepadávajú cez slová. Na mriežke predvídateľných úvah, ktoré obvykle fotografiám vecí venujeme, nezanechajú takmer žiadnu stopu. Zostanú slovami nedotknuté, rovnako ako i tento text zostane v podstate nedotknutý nimi.

To, čo David Mackovič vo svojich obrazoch zachytáva, je veľmi komplexné, až by sa dalo povedať: bez témy. Dokáže fotografovať všetko – a práve to ho občas znepokojuje. Pulzujúci rozptyl jeho videnia a schopnosť rozložiť koncentráciu v priestore, kde práve je, mu umožňuje pracovať úplne intuitívne a z tesnej blízkosti. Na to treba odvahu nevedieť, o čo ide, a že práve o niečo ide.

Mohlo by sa zdať, že David toho nemá veľa pod kontrolou. Akoby sa nedíval očami, ale fyzickou polohou - len tým, kde je. Jeho pozornosť je sústredená nízko nad zemou alebo nad stolom, podobne ako pozornosť dieťaťa. Fotografuje mimochodom, ako vedľajší produkt života, ale vytrvalo a so zvláštnou presnosťou. Nevzdáva sa úsilia chcieť hovoriť stále o tom istom a zároveň vždy náhodne inak, v konštelácii aktuálne dostupných významov. Keď raz vyčerpá všetky možnosti obrazu, zaskvie sa utajené slovo.

V nevedomom geste tkvie podstata všetkého angažovaného.

Bezčasie čiernobielej fotografie mu umožňuje robiť nenápadné poriadky v rozhádzanej geometrii sveta i v chaose starých vecí, ktoré sa postavili do cesty. Úžas nad náhle spozorovaným modelom dórskeho stĺporadia alebo posvätnou konštrukciou ľadového lustra sprevádza vedomie, že to, pred čím v skutočnosti stojíme, sú ruiny. Mystika všednosti s reliktmi detstva, cirkulárka v dlaniach.

A predsa nejde len o to, čo uvidel. Všetko uvidené je zároveň už pretvorené vo verzie jeho vlastných svetov, v ktorých bol, a ktoré dosvedčil. Prsty stláčali spúšť i liezli na stromy. Dodržali slovo. V snímkach cítime pnutie medzi bezmyšlienkovitou krutosťou videnia - ktoré si nevyberá vhodné a menej vhodné námety - a nesmiernou nehou pri snímaní obrazu. Akoby sa autor zakaždým vystavil súcitu a zaplnil ním fotografie. A tie vytrvalo nesú čokoľvek, čo o to stálo. Aj keď je to len príborník.

Výstava Ako vyliezť na strom jedným prstom je fotografickým návodom na výstup z matrixu. Na to, ako sám pred sebou nezošalieť. Dovoliť si zbierať obrazy ako víťazné dôkazy sveta, ktorý nikomu inému nepatril. Fotograf niekedy potrebuje len veriť tomu, čo robí. Alebo len to robiť. A veriť niekomu, kto mu verí.

Fotoreport výstavy nájdete tu.

– – –

Magazín PARADAJS PHOTO je neziskový projekt, ktorý žije fotografiou. Ak nás chcete podporiť, môžete tak spraviť jednorazovo alebo pravidelným darom cez darcovský portál DARUJME.sk. Ďakujeme!