Trojexpozícia       

Fotografia tento rok oslavuje 200 rokov. To nie je veľa, ani málo. Za ten čas sa stala ultradostupnou a všadeprítomnou, nadelili sme jej kopec funkcií. Zaznamenávame ňou tragické, radostné i majestátne momenty, dokonca aj našu planétu. Stala sa individuálnou, rodinnou a spoločenskou pamäťou. Je encyklopédiou toho, ako žijeme, ako sa správame, čo pokladáme za dôležité, krásne, nevyhnutné zaznamenať. Nemo nás necháva sa cez ňu vyjadrovať. Je dokonca súčasťou nášho občianskeho preukazu, ktorý dokazuje, že my sme my. Tvorí neoddeliteľnú súčasť sveta ako javiska, kde sa snažíme odohrať tú najlepšiu verziu nášho života, alebo ju aspoň tak odprezentovať na sociálnych sieťach. Sme vďaka nej chápavejší, vnímavejší ku kráse a sebe navzájom alebo ňou len velebíme svoj sebastredný rozum a ego? Ako fotografiu, vrátane výtvarnej a komerčnej, v súčasnosti menia turbulentne sa vyvíjajúce AI technológie?

Zatiaľ čo urputne lepím túto zbierku pozorovaní a rečníckych otázok, je nemilé, no nepopierateľne na mieste si priznať, že takýto text by za pár sekúnd zvládol napísať ChatGPT. Preto som, priznám sa, časť textu o AI nechala napísať jeho: „Z pohľadu odbornej praxe sa fotografia posúva od remesla založeného primárne na technickej expertíze k hybridnej disciplíne, kde je kľúčová schopnosť kombinovať vizuálne myslenie, technologickú gramotnosť a autorskú integritu. Fotograf sa stáva kurátorom obrazu, editorom reality a čoraz častejšie aj operátorom algoritmických nástrojov. Budúcnosť fotografie preto pravdepodobne nebude definovaná konkurenciou medzi človekom a strojom, ale schopnosťou ich synergického využitia – pri zachovaní toho, čo zostáva nenahraditeľné: ľudského videnia, skúsenosti a významu.”

Zdá sa, že nás ešte úplne nevysunú z hry technológie, ktoré sme sami vymysleli. Uvidíme dokedy.

Veronika Marek Markovičová, fotografka a kurátorka

Nehybnosť

Páli ma tvár od soli a žmúrim do ostrého poobedného slnka. Je to presne ten typ dňa, kedy je vonku tak pekne, až je človeku z tej krásy úzko. V tieni sedia domáci, dymia a v absolútnom tichu pozorujú. Som tam navyše a viem to. Čistý voyeurizmus na oboch stranách. Možno by sa pozerali inak, ak by tušili, ako veľmi s nimi súzniem.

Natočila by som tu film o nehybnosti. Atmosféra vyskladaná v strihoch: chrumkavé mastné girice, tvrdé uhly domov a postava v čiernom, pretínajúca ulicu.

Zvony zvonia do priestoru. Z kopca sa pomaly, veľmi pomaly leje silueta starej pani s neskutočným tieňom. Neobišla ma, zastala tesne predo mnou a nahla sa tvárou k mojej tvári. Dlho sme tam tak ostali, kým opäť odišla. Roky som si myslela, že ma prekliala, no možno mala len choré, slepé oči, ktoré v tom ostrom svetle hľadali záchytný bod. Dych mi to vzalo - bol to presne ten moment, kedy mala vzniknúť fotka.

Neskôr som v jednom obchode uvidela tento print rýb, čo sa sušia na morskom vzduchu. Vraj ich fotil otec predavača, bez podpisu, bez mena. Kúpila som si ho. Je na ňom presne to isté slnko, čo ma vtedy oslepovalo. Náhrada za to, čo som nestihla zachytiť. Núti ma to premýšľať, či veci musím odfotiť ja, aby boli skutočne moje.

Barbora Bačová, fotografka

Neznámy autor, Bez názvu, Nedatované

Labute

Nie som fotograf, som divadelníčka. Pre mňa pohľad na fotografiu Labute evokuje nežnú divadelnú scenériu dvojitého charakteru. Dobieham za tebou láska. Lesk zapadajúceho slnka napĺňa celú scénu emóciou lásky a nehy. Ak sa zameriam na labute s odrazom vo vodnej hladine, javia sa tu úplne iné tvory v dialógu, skôr útoku bohatého lovca presvieteného zlatou žiarou na zamyslenú samoľúbu obeť. Rákos, či tráva v ľavej časti pôsobí ako grafická šrafúra a dodáva celej scenérii rukopis obrazu. Táto fotografia je pre mňa inšpiráciou k zamysleniu a emocionálnemu zážitku. Každopádne vo mne evokuje príjemný pocit a rada sa na ňu pozerám.

Oľga Banincová, pedagogička dramatického umenia

Ladislav Madlenák, Labute, 2026

Rodinná fotografia

Vždy som oceňovala hodnotu rodinnej fotografie. Môj otec pochádzal z ôsmich súrodencov. Takže keď sa všetci stretli, robili sa spoločné fotografie. Jedna zostava striedala druhú – raz sa odfotili moja babka s dedkom iba so svojimi deťmi, potom iba s vnúčatami, so všetkými... Aby sme mali pamiatku na každého.

U nás doma to bolo podobne. Akoby sme fotili pre časopis Burda. S bratom krásne vyobliekaní, raz pri vianočnom stromčeku, pri torte, len tak s detskými telefónmi ako si s bratom telefonujeme. Rôzne zátišia, pózy. Mama bola na toto expertka. Len dávala povely. Chyťte sa za ruky… dajte si pusu… pozerajte sa tu… A otec cvakal a cvakal. Všetko z jediného dôvodu. Moji rodičia mali z detstva veľmi málo fotiek. Tak sa išlo z extrému do extrému. No som za to veľmi vďačná. Toľko spomienok sa mi uchovalo. Inak by som zabudla na veľmi veľa krásnych okamihov.

Fotenie bolo pre mňa samozrejmé - ak mám ruky, patrí do nich foťák. Fotila som a fotila – moje deti, cudzie - aby aj tí, ktorí nefotia, mali pamiatku. Svoje deti som chcela mať zachytené snáď z každej strany a pri všetkom. Raz spolu, inokedy každého zvlášť. Keď ma deti v PC vystrihli z jednej fotky a nalepili do druhej aby sme boli všetci, vtedy som si uvedomila, že na rodinnej fotografii by mali byť všetci. Kúpili sme teda statív. Po pár rokoch som neskutočne vďačná za každú jednu fotku. Keď som ich triedila, uvedomila som si, že som zabudla na to, aké moje deti boli malé, čo všetko sme robili a vôbec – že v mojom živote bol takýto čas starostlivosti o deti... Teší ma, keď ma deti zastúpia a nachystajú statív, zorganizujú to všetko okolo. Mnohé fotografie sú pre mňa ešte teraz v šuflíku – „jéj, áno, pamätám si...“, iné sú už uchované ako vzácny poklad. Pri fotografii pre mňa platí - čím staršia, tým vzácnejšia.

Ľubica Ligocká, kultúrno-osvetová manažérka pre fotografiu

Ján Smolka, Bez názvu, Okolo roku 1988

Publikované vo Fotonovinách 75/26.

– – –

PARADAJS PHOTO je neziskový projekt, ktorý žije fotografiou. Prosíme podporte nás. Môžete tak spraviť jednorazovo alebo pravidelným darom cez darcovský portál DARUJME.sk. Ďakujeme!