Trojexpozícia       

Aký je život krehký. Stačí sa pár minút nenadýchnuť a je koniec. Čo všetko sa medzitým udeje pred našimi očami niekde na bežnom mieste tejto zemegule, odkedy sa prvýkrát nadýchneme po tom, ako nás matka alebo cisársky rez vytlačí na svet, až po moment, keď dodýchame?

Fotografický obraz je ešte krehkejší. Stačí stratiť mobil, pamäťovú kartu. Alebo odumrie starý hardisk, počítač. Niečo omylom vymažeme. Niektoré fotky vyhodíme od jedu, ľahostajnosti, nešťastnej lásky. Vymazávame pod tlakom autocenzúry. Zbavujeme sa nepodarených a duplicitných záberov. Mnohé fotografie skončia v koši omylom či vďaka nedbalosti a neznalosti hodnoty daného materiálu – viď nemálo fotografických archívov skrachovaných fabrík na Slovensku. Niektorí z nás si zasa majú potrebu obraz „echt” zvečniť – dávajú si urobiť fotogravúru seba na náhrobok, nechávajú si fotorealisticky zafarbiť kožu rôznymi podobizňami.

Čo všetko robíme s obrazom my a on s nami? Sú jediným relevantným sudcom naše vlastné spomienky – nielen obrazové/zrakové, ale aj čuchové, chuťové, sluchové a hmatové? Koľko obrazov sa zmestí do našej pamäte? Do mozgu sa vraj zapíše všetko, čo sme kedy videli, aj keď si to nepamätáme, tvrdí jedna známa neurovedkyňa a psycholingvistka. Je to to isté množstvo obrazov, ktoré sa nám vraj premietnu v posledných sekundách pred smrťou?

A vôbec, je najväčším nešťastím pre fotografa, výtvarníka alebo kohokoľvek iného nevidieť? Pamätám si jedného študenta grafiky na viedenskej die Angewandte. Jeho otec, tiež grafik, strácal zrak. Alebo záver jedného bulharského filmu z obdobia socializmu, ktorý som videla v rámci seminára balkánskeho filmu s filmovým vedcom Jaromírom Blažejovským v pražskom Ponrepe, v ktorom vtedajší režim zničil pred očami autora jeho sochy. Sú to presne tie spomienkové obrazy. Zrazu sa mi vynoria v hlave, keď zasa rozmýšľam, čo supersofistikované napísať v úvode tejto rubriky a myseľ mi poskakuje okolo motívu krehkosti. Donútia ma pri zaspávaní vstať z postele a naťukať ich rýchlo v noci nanečisto do kompu. Až potom ma milosrdne nechajú zaspať.

Veronika Marek Markovičová, fotografka a kurátorka

Tie, ktoré prvé udierali sekerou do hory

Tento obrázok som nedávno našla v archíve. Jeho história siaha približne sto rokov dozadu. Na prvý pohľad vyzerá všetko jednoducho a pochopiteľne. Dievčatko sedí za stolom, na ktorom sú pero, kalamár, knihy a zošit. Jej mladšia sestra stojí vedľa a matka v pohodlnom bavlnenom oblečení ukazuje na stránku. Vysvetľuje dievčaťu nejakú učebnú látku. Chlapec sedí za nimi a pozoruje scénu.

Všetko sa však zmení, keď zistíme, kto je na obrázku. Matka je Chadídža Afzal Vaziri (1889 – 1981). Jej matkou bola Bibi Chanum Astarabadi (1858 – 1921), žena, ktorá v svojom dome založila prvú školu pre dievčatá v Iráne. Fanatickí muži potom oknami a dverami tejto školy hádzali kameňmi. Keď mala Chadídža šesť rokov, jej matka jej oholila vlasy a obliekla ju ako chlapca, aby mohla chodiť do školy, pretože vtedy neexistovali školy pre dievčatá. Keď mala Chadidža šestnásť rokov, jej matka založila prvú dievčenskú školu a ona sa stala prvou iránskou učiteľkou, ktorá v tejto škole učila. Pretože práca v čádore a závoji bola náročná, ušila si vlastný klobúk a plášť, ktorý poskytoval plné zakrytie, a zároveň umožňoval voľný pohyb rúk, čím bojovala proti nútenému zahaľovaniu.

Jej prvorodené dieťa, Mahlaga (dievča sediace za stolom), bojovalo po jej boku. Susedia po nich opakovane hádzali kamene, no Chadídža bola presvedčená, že je to boj, v ktorom je potrebné vytrvať. Tento bojovný duch, ktorý Mahlaga Mallah (1917 – 2021) zdedila po svojej matke Chadídži a babičke Bibi Chanum, viedol k tomu, že celý svoj život zasvätila environmentalistickému aktvizmu a stala sa známou ako „matka iránskeho environmentalizmu“.

Pre mňa je tento záber symbolom odporu voči temnote so zbraňou vzdelania. Žena v pohodlnom domácom oblečení učí dve deti – ktoré sú, mimochodom, dievčatá – a všetok svoj čas venuje písaniu článkov proti patriarchátu v novinách tej doby, čím sa stala jednou z prvých obhajkýň ženských práv v Iráne. Táto fotografia mi pripomína, že za každý okamih môjho života vďačím práve takýmto ženám, ktoré obetovali svoje životy boju za budúcnosť dievčat budúcich generácií – za moju babičku, moju matku a za mňa.

Na prvý pohľad je to len okamih zo života ženy v domácnosti. Matky a učiteľky svojich detí. Pre mňa je to obraz z čias, keď sa história pre iránske ženy krok za krokom menila.

Maryam Firuzi, fotografka a režisérka

Neznámy autor, Nedatované

Most matematiků

Mnoho fotografií kolem sebe nemám. Na stěnách mi visí hlavně drobné grafiky a rodinné snímky, a pak už jen suvenýry z cest do Anglie: signovaná reprodukce fotografie londýnské elektrárny Battersea, známé z desky Animals od Pink Floyd, a melancholická vzpomínka na někdejší pobyt v Cambridgi, slavný Most matematiků zahalený v mlze.

Autorem je Derek Langley. Nevím, jak dnes, ale asi tak před deseti lety byl asi nejznámějším fotografem Cambridge. Na jeho snímky jste mohli narazit na každém kroku – v knihkupectvích, v krámcích se suvenýry, a také na místním uměleckém trhu, který se pravidelně konával v trojúhelníkovém prostranství All Saint´s Garden, přímo naproti líbezně fotogenické St. John´s College. Je to malý uzavřený prostor s několika stromy a štíhlým památníkem uprostřed, od ulice oddělený kovovým plotem, podél něhož místní umělci a řemeslníci prodávají své výrobky. Právě na tomto trhu jsem narazil na bohatou kolekci Langleyho tisků. Všechny ty snímky měly společné dvě věci: byly černobílé a zobrazovaly Cambridge v mlžném či mrazivém oparu.

Langleyho fotografie brilantně evokují ducha místa, jsou mlhavé a náladové. Šlo by z nich usuzovat, že Cambridge je setrvale utopená v mlze nebo pokrytá sněhem. Přes mlhu prosvítá slunce, jako by perleťově světélkuje, a na pozadí se rýsují budovy nebo stromy, které se vzdáleností blednou. Líbí se mi, jak přirozeně mlha splývá s budovami koleje. Jako by k nim patřila odjakživa.

V mých očích ty mlhy a opary fungují jako poutavé ozvláštnění – ukazují město v jiných situacích a jiných tónech, než jsem ho (většinou) viděl já. Skrývají a přeměňují notoricky známé lokace, dodávají jim nové nečekané tóny: Ticho bez lidí, bez pohybu, působí uklidňujícím dojmem. V tom klidu je cosi hluboce lidského, melancholického, možná i útěšného. Nostalgického. Možná i proto, že na Langleyho fotografiích vypadá Cambridge lépe než ve skutečnosti.

Michal Sýkora, spisovatel a vysokoškolský pedagog

Derek Langley, Most matematikov, Queens’ College, Cambridge, 1986

Keď strom rozpráva príbeh

Každý rok sa s triedou venujeme súťaži Strom roka. Nie preto, že je to len ďalšia anketa, ale preto, že je to výborná príležitosť hovoriť o prírode ako o niečom, čo cítime – nielen meriame. Stromom roka 2024 sa stala hruška planá z Bošáce.

Hruška z Bošáce je stará, pokrivená a neobyčajne krásna. Miestni obyvatelia ju poznajú „odjakživa“. Stojí sama na lúke, no nie je sama – je s ňou spojený príbeh detstva, návratu, pamäti. Niekto ju po rokoch našiel a pocítil, že domov nie je len dom, ale aj strom, ktorý tam stále stojí. V súťaži vyhrala vďaka tomu, že niekto jej prítomnosť nevzal ako samozrejmosť, ale ako dar. Rozhodol sa, že jej príbeh rozpovie ďalej.

A potom je tu iný príbeh. Ginkgo biloba v Trenčíne – strom, ktorý už neexistuje. Rástol na okraji parku, pri železničnej stanici. Ľudia ho míňali denne, niektorí si ho možno ani neuvedomovali. A predsa tam bol – odolný, krásny, jedinečný. Jeden z mála, ktorý znášal prach, soľ, zimu, horúčavu. Ginko nie je náš pôvodný strom, a predsa sa správal ako domáci. Mlčky slúžil mestu. V jeden marcový deň v skorých ranných hodinách strom spílili. Úrad rozhodol. Nikto sa nestihol opýtať „Prečo?“ Na mieste, kde rástol, dnes nie je ani tieň, ani lavička, plánovaná stavba, iba náletové dreviny. Strom nemal čas rozpovedať svoj príbeh.

Vo verejnom priestore stromy často miznú – potichu. Prekážajú vo výhľade, je z nich kopa lístia, zavadzajú vo výstavbe nákupného centra. Prečo si nevážime stromy? Sme netrpezliví, že rastú príliš pomaly v našej uponáhľanej dobe? Sú pre nás iba drevom? Možno by sme si mali častejšie klásť otázku, čo po nás ostane? Dom, bazén, betón alebo tieň, kde sa niekto schová pred slnkom. Tieto dva príbehy majú veľa spoločného: oba stromy boli výnimočné, každý iným spôsobom. Ale len jeden bol v pravý čas videný a ocenený. Nečakajme, kým stromy zmiznú. Ak uvidíte strom, ktorý vás osloví – zastavte sa pri ňom. Dajte mu meno, príbeh, hlas. Tak ako to spravili ľudia v Bošáci. Možno vďaka vám bude ďalší Strom roka stáť tam, kde dnes ešte len mlčky rastie.

Alena Pašková, stredoškolská pedagogička

Martin Barbarik, Strom roka 2024, Hruška planá na úpätí Lysica nad Bošáckou dolinou, Zdroj: Nadácia Ekopolis

– – –

Magazín PARADAJS PHOTO je neziskový projekt, ktorý žije fotografiou. Ak nás chcete podporiť, môžete tak spraviť jednorazovo alebo pravidelným darom cez darcovský portál DARUJME.sk. Ďakujeme!