Trojexpozícia       

Keď sa človek zadíva na more, pripadá mu všetko naše hemženie malicherné. A pritom, keď túto majestátnu mágiu cynicky rozoberieme na drobné, je podivné, prečo nás vždy tak uchváti kopa vody a piesku. O pár dní neskôr sa väčšina z nás zasa vráti po dovolenke domov na náš Balkán bez mora a s novou magnetkou na chladničke sa ponorí naspäť do svojej rutiny.

V nej potom ide „len“ o to, aby človek, keď ráno rozlepí oči, mal prečo vstať, mohol niečím zmysluplným zaplniť svoj deň a večer mal z toho dobrý pocit. Popri tejto snahe sa na neho rútia nenaplánovateľne bizarné situácie so susedmi, „mamí“ z troch strán naraz, nevyspatý manžel, pracovné deadliny a blížiaca sa výstava, ktorá človeka núti sa aspoň cez víkendy zatvoriť do svojej tvorivej bubliny, kým všetci ostatní buď pijú s kamošmi v krčme, pozerajú filmy alebo spia.

Okrem osobnej metafyziky a nekompromisnej každodennosti, rovnako ako v každej inej dobe, žijeme uprostred veľkých ideí o pravde, slobode, demokracii a mieri, ktoré vznosne prezentujú presne vykalkulované zárobky určitých osôb. Akú úlohu v tomto ekonomickom dejinnom strojčeku zohráva umenie? Je to len spôsob obživy obmedzeného množstva ľudí a nadštandardný spôsob trávenia voľného času malej skupiny kultúrnych snobov? Je umenie naozaj schopné priblížiť sa ku každodennému životu? Alebo skutočné umenie stálo vždy mimo neho? A čo na to fotografia, ktorá dokáže zobraziť všetky tieto polohy?

Tak či onak, fotka je kúzelná tým, ako vie zastaviť moment a kedykoľvek nám ho ponúka nasať do seba. Ako na chvíľu môžeme prežiť kúsok cudzieho života a zrazu cítime, že sme ešte stále neotupeli.

Veronika Marek Markovičová, fotografka a kurátorka

Snídaně s polaroidem

Je určitě mnoho fotografií, které mě v životě silně oslovili, ale vybírám práci, která je součásti souboru a také knihy Britons od amerického fotografa Neal Slavina. Celý projekt vznikal v letech 1983 až 1984. Vše se fotilo na velkou polaroidovou kameru velikosti 20x24 palců. Neal Slavin, který je ve svých 84 letech stále aktivní, tehdy s tímto 90 kg „foťákem“ jezdil s dodávkou a svými pomocníky po Britských ostrovech a dělal skupinové fotografie lidem různého zaměření. Jsou tam horníci z Jižního Walesu, legendární britský spolek Ženská liga zdraví a krásy, lidi z londýnské diskotéky Greeters, členové královské rodiny nebo zaměstnanci Zoo v Bedfordshire.

Já si tuto knihu koupil jako student na německém Flohmarktu (bleší trh) v roce 1998 a byl jsem fascinován tou fotografickou dokonalostí a výtvarností, kterou Neal dokázal vytvořit. Taky nevím, která z těch fotografií je moje nejoblíbenější, ale vybírám Smithfield Market Workers z londýnského podniku The Hope. Vznikla 9. 6.1983. Mimochodem dneska, když píšu tenhle text, je 9. 6.2025, což je fakt náhoda, nicméně ji aspoň můžu tímto článkem popřát k 42. narozeninám.

Ale zpátky k této fotce. Co mě na ní nejvíce zaujalo? Ta krásná práce s prostorem a světlem, kde se kombinují zábleskové světla s denním světlem a lampičkami v baru, ta hloubka ostrosti, kterou velký formát umožňuje. Zaměstnanci v zástěrách i s čtyřnohým kámošem versus interiér s viktoriánskými prvky. Jako třetí plán pak ti lidé za výlohou i za skleněnými dveřmi, za kterými vnímáme celou ulici. The Hope byl takový ranní bar, kam chodili pracovníci z okolí na kafe a možná anglickou snídani. Mě tento polaroidový záznam Neal Slavina doslova vrací do tohoto červnového rána 80. let, akorát na kafe bych byl v té době ještě malý.

Petr Hrubeš, fotograf

Neal Slavin, pracovníci Smithfield Market v londýnskom podniku The Hope, 1983

Fotografia, ktorá zmenila tvár AIDS

V roku 1992 som mala trinásť. Práve vtedy použila spoločnosť Benetton v reklamnej kampani farebnú fotografiu umierajúceho muža, aby zvýšila povedomie o HIV/AIDS. Vyvolalo to obrovskú kontroverziu. Rímskokatolícka cirkev v nej videla paródiu na obraz Panny Márie s ukrižovaným Kristom, aktivisti zase kritizovali komerčné zneužitie bolesti na predaj oblečenia. Nedostatok verejného vzdelávania vtedy podporoval masovú hystériu. Aká by bola reakcia dnes na Slovensku?

Záber vznikol 5. mája 1990. Zachytila ho študentka fotografie Therese Frare. David Lawrence Kirby, americký aktivista v boji proti AIDS, súhlasil, aby zdokumentovala posledné štádium jeho choroby v hospici Pater Noster House. Bolo to obdobie, keď sa nielen ľudia, ale aj nemocničný personál báli dotýkať nakazených HIV. David Kirby v deň smrti zavolal rodičom, aby sa spoločne rozlúčili. Jeho mama požiadala Therese, nech tú chvíľu zachytí. Na pamiatku.

V novembri 1990 zverejnil čiernobielu fotografiu magazín LIFE s povolením Davidovej rodiny. Nazval ju „fotografiou, ktorá zmenila tvár AIDS“. O dva roky neskôr spoločnosť Benetton použila jej farebnú verziu. Pritiahla tým pozornosť k AIDS kríze a aj právam pacientov. Ja, ako 13-ročné dievča, som vďaka nej hľadala informácie o HIV/AIDS. Vtedy ešte internet neexistoval. Hrdo som nosila mikinu Benetton, pretože som mala na sebe niečo, čo bráni práva druhých. Odhaduje sa, že fotografiu videla viac než miliarda ľudí. Reklamu Benettonu spočiatku mnohí nechceli zverejniť, napríklad aj módne magazíny ako Elle a Vogue. Napokon bola neprehliadnuteľná. Obletela svet, no Therese na nej nezarobila ani cent. Všetky výnosy darovala na výskum AIDS.

Je rok 2025. Ľudia s HIV sú na Slovensku stále stigmatizovaní. Nie je to tak dávno, čo bola táto diagnóza zneužitá ako nástroj politického útoku. Stigmu dnes pacienti pociťujú viac než samotnú chorobu. A pritom by stačilo málo – rešpekt, informovanosť a ľudskosť.

Mária Hejtmánková, kultúrna manažérka

Therese Fare, David Kirby na smrteľnej posteli, Ohio, 1990

Trenčín objektívom lásky: Mária Holoubková a poetika nového domova

Na fotografii, ktorú dnes držíme v rukách, vidíme Trenčín tak, ako ho už nikdy vidieť nebudeme. V okamihu, keď sa zastavil čas. Ľudia v člne, rozvlnená rieka Váh, relax návštevníkov kúpaliska v pozadí a nad tým všetkým týčiaca sa silueta Trenčianskeho hradu. Táto scenéria zachytená fotoaparátom Márie Holoubkovej nie je len dokumentom doby – je i vyznaním. Vyznaním ženy, ktorá sa zamilovala nielen do muža, ale aj do miesta, ktoré sa stalo jej novým domovom.

Mária Urbasiówna, pôvodom Poľka, prišla do Trenčína ako cudzinka. Ale, ak človek príde na nejaké miesto z lásky, zrazu nič nie je cudzie. Každá ulica vonia inak, každá budova rozpráva iný príbeh. Jej manžel, miestny maliar, maľoval Trenčín farbami, ona ho zaznamenávala fotoaparátom. Táto fotografia, pravdepodobne z konca 20. storočia, nie je len obrazom príjemného letného dňa, je i dôkazom toho, ako veľmi dokážeme milovať svoj nový kraj, a to dokonca rovnako ako ten, v ktorom sme sa narodili a vyrastali. Jej fotografie sú osobné, nefotografovala ako turistka v cudzom meste, ale tak, ako Trenčín a okolie vnímala ona – očami ženy, ktorá tu našla nový domov.

Je zaujímavé, ako fotografia dokáže rozprávať svoj príbeh – príbeh, v ktorom nám Mária rozpráva o meste, ktoré ju prijalo za svoju. Rozpráva o spolužití medzi históriou a prítomnosťou. Vo chvíli, keď Mária stlačila spúšť, nezachytila len obraz – zachytila emóciu. Fotografia je romantická, no nie je gýčová. Je historická, no napriek tomu živá. Mária Holoubková Trenčínu zanechala nielen fotografickú stopu, ale aj dôkaz toho, že domov nie je len miesto, kde sa človek narodí a kde vyrastá, ale kde sa rozhodne patriť. Keď si láska podá ruku s umením, vznikajú veci, ktoré prežijú generácie – ako tento záber, na ktorý sa dnes pozeráme. Na Trenčín objektívom Márie Holoubkovej.

Lenka Golejová, dokumentátorka Trenčianskeho múzea v Trenčíne

Mária Holoubková-Urbasiówna, Trenčín – pohľad na staré mesto a plaváreň, okolo 1927 – 1928

– – –

Magazín PARADAJS PHOTO je neziskový projekt, ktorý žije fotografiou. Ak nás chcete podporiť, môžete tak spraviť jednorazovo alebo pravidelným darom cez darcovský portál DARUJME.sk. Ďakujeme!