Trojexpozícia       

Prežili sme minulý rok. Aj v nemom úžase, aj odhodlane protestujúc v uliciach. Podporili sme sa navzájom v rôznych Donio kampaniach, aj vďaka ktorým vznikli mnohé knižné publikácie našich kolegov. Sme o niečo silnejší a odolnejší, aj keď nás to stálo kopec síl a množstvo frustrovaných statusov na sociálnych sieťach. Nestíhame sa čudovať ani tento rok a bojujeme ďalej.

Všetky naše kľúčové fotografické podujatia ako Mesiac fotografie, OFF Bratislava, Paradajs Photo Fest, Fotopotulky a i. sa tak či tak uskutočnili. Zuzana Pustaiová vystavovala v Arles, Fotopondelky v KKC Hviezda v Trenčíne vyšli skvele, mne sa dokonca podarilo vytvoriť nový cyklus. Fotonoviny i Paradajs Photo Mag nezanikli. Zvládli sme to primerane dobre, aj keď vojna sa ešte stále neskončila, pribudli nové a mnohí z nás sú čím ďalej, tým viac vyhrotene polarizovaní. Čo už, aj toto sa už v našich dejinách dostatočne veľakrát opakovalo. Opakovanie je matka múdrosti, a koniec koncov aj hlúposti. Nie každé dieťa sa, žiaľ, vydarí, a tak či tak sa z neho stane dospelý. A tých sa touto planétou premlelo už vcelku dosť. Aj fotografov a fotografiek.

A čo je vlastne pre fotografa alebo fotografku životnou métou úspechu? Vystavovať v New Yorku, dostať sa na Paris Photo či živiť sa predajom a vystavovaním? Nie je naše ego iba bezzubá, nenažrane nevďačná diera, zatiaľ čo sa domnievame, že máme svetu čo povedať a ukázať? Alebo navzájom súťažíme, kto počas vernisáže povie ten najchytrejší a najvtipnejší koment a zároveň sa dokáže po svojich dostať domov a ráno do práce? Nedoprajeme si a neoceníme úspechy, vyhýbame sa priamej konštruktívnej kritike. Mali by sme už konečne vymyslieť futbal pre jedného hráča s poriadne drahým vstupným a ešte predraženejším pivom. Fotografovi zápasu by sa to fotilo jednoduchšie a bolo by to také… také existenciálnejšie. Aj keď po chvíli asi riadne nudné.

Veru, radšej sa spolu zasmejme. Pochváľme jeden druhého. Či už sa tvárime ako Narcis na Cavaraggiovom obraze, alebo nás naozaj baví a obohacuje spoločne skúmať spletité trajektórie medzi okom, mysľou, pamäťou, emóciami a ich stvárnením a vychutnávame si chvíle spoločných stretnutí. S tými, ktorých ešte stále neprestalo baviť premýšľať, tvoriť a byť autentickí. S tými, ktorí o svojej práci prirodzene pochybujú alebo nepochybujú. Je to síce, priznávam, patetický a zánovný záver, ale optimizmus ešte stále našťastie nespoplatnili, ani nezakázali.

Veronika Marek Markovičová, fotografka a kurátorka

Kdesi na rozcestí

Fotografie, na kterou bych chtěl poukázat, je dílem mladého amerického fotografa Jonaha Reenderse. Jonah původně vystudoval a pracoval v oboru biologie. Jeho další kroky vedly ke studiu fotografie, které završil titulem MFA. S Jonahem jsem se setkal před několika lety a měl jsem tak šanci jeho fotografickou cestu pozorovat, což vyústilo až v uspořádání výstavy v mé galerii Teleport (2025).

Kontrastní černobílá fotografie dodávky zavěšené v korunách stromů byla mezi prvními, které mě na Jonahově tvorbě zaujaly. Těžký vůz levituje nad zemí uprostřed lesa, noční výjev je osvícený ostrým světlem fotografického blesku, který divákovi odhaluje jednotlivé detaily scény. Panuje zde určité bezčasí, celá fotografie působí až přízračně. Nabízí se myšlenka, zda se jedná o (složitě) aranžovanou scénu. Pokud nemáme další kontext, můžeme se ptát, zda si autor neušetřil fyzickou námahu a k vytvoření tohoto díla nepoužil v současnosti tolik diskutované AI. Ani jeden z výkladů však není pravdou. Jedná se skutečně o nalezený výjev, chceme-li nalezené zátiší. Fotografie tak dokumentuje určitou výseč reality, kterou předkládá divákovi. Ten se pak může zamýšlet proč a kdo auto do stromů zavěsil. Má auto někoho odradit od vstupu dále do lesa? Je to výhružka, nebo je to nejapný žert?

Od Jonaha se dozvídáme, že se jedná o práci místního obyvatele, který zavěsil vůz do korun stromů, aby bylo možné identifikovat příjezd k jeho domu, ukrývajícího se v kalifornském lese. Fotografie tak nabývá rozměru portrétu. Jonah si jako své médium zvolil analogovou fotografii. Přístup tradiční, nicméně i v této době aktuální – je pozoruhodné, jak se pevně usadil u mladé generace fotografů ne jako nutnost, ale jako volba. Samozřejmě jsou to roviny fotografie, do kterých se divák může, ale také nemusí snažit proniknout. Pro zvídavé je dobré doplnit, že snímek je součástí větší série s názvem Armillaria, kde Jonah dokumentoval největší žijící organismus: houbu rozkládající se v oregonském lese na ploše zhruba 9 km 2 . Autor v sérii překročil hranice dokumentace a v sérii rozvíjí řadu dalších linek. Mapoval okolí tohoto lesa, lidí, kteří zde žijí, nalezená zátiší, krajiny. Ona houba v souboru nefunguje pouze jako objekt, který je dokumentován, ale i jako metafora života, smrti, propojenosti věcí.

Myslím si, že lze tvrdit, že fotografie je médium, které svými vlastnostmi umožňuje určitým způsobem popisovat a mapovat realitu, ale zároveň dává možnost autorského vyjádření, které se realitě často vymyká. Pro mě jsou zajímavé obzvláště momenty, kdy se tyto různé přístupy protnou a prolínají. Jako právě v Jonahově případě.

Tomáš Jiráček, fotograf a galerista

Jonah Reenders, Untitled (Truck), z projektu Armillaria, 2025

Secesné domy v Ružomberku

Múzeá sú dnes plné zaujímavých dobových fotografií, z ktorých mnohé sú staré viac ako storočie. Pre mňa sa fotografie z prelomu 19. a 20. storočia stali nesmierne dôležitým historickým prameňom pri výskume secesie na Liptove – téme, ktorej sa aktuálne venujem. Ukazujú, ako vyzeralo mesto v minulosti, v tomto konkrétnom prípade mesto Ružomberok.

Fotografia, ktorú som vybral, zachytáva dva veľké mestské secesné domy. Ukazuje ich v plnej kráse krátko po dokončení. Aj vďaka tejto fotografii vieme, ako tieto secesné skvosty v Ružomberku na začiatku 20. storočia vyzerali. Vidíme na nich aj časť ornamentálnej výzdoby, ktorá sa, žiaľ, do dnešných dní nezachovala. Vďaka reklamným pútačom vieme identifikovať, aké obchody sa v domoch nachádzali, a tak si môžeme urobiť predstavu aj o tom, kto do nich chodil. Mangold – tak sa volal obchod s najnovšou módou – navštevovali najmä ľudia, ktorí sa chceli dobre obliecť. A keď sme už pri ľuďoch, na fotografii ich vidíme hneď niekoľko. Kto asi boli? Pravdepodobne majitelia a zamestnanci obchodov, ktorým fotograf povedal, aby vyšli pred budovy a nechali sa odfotiť. A ako asi vyzerali byty v týchto domoch? Je veľká škoda, že fotograf nevstúpil aj do interiérov a neodfotil napríklad jedáleň či knižnicu. Vedeli by sme, ako ľudia jedli, akými obrazmi mali skrášlené interiéry, aké knihy čítali. Vedeli by sme o nich oveľa viac než len to, že pán Mangold mal módny dom a umožnil Ružomberčanom pred viac ako storočím vyfintiť sa na švihákov. Je úžasné, že sa tieto fotografie zachovali a že ich niekto odniesol do múzea. Ukazujú nám totiž reálnych ľudí, ktorí chodili po reálnych uliciach a nakupovali v reálnych obchodoch.

Na záver ešte dve poznámky. Prvá: keď som pred dvadsiatimi rokmi ako mladý študent prišiel do Ružomberka, dodnes si pamätám, ako ma tieto dve budovy nesmierne zaujali. Ani náznakom mi nenapadlo, že o nich raz budem písať. Druhá: pozoruhodné v súvislosti s touto fotografiou je aj to, že dané budovy ešte stále stoja a aj dnes môžeme vidieť a obdivovať krásu ich secesných ornamentov. O to viac si ich môžeme vážiť, keď si uvedomíme, že existuje obrovské množstvo podobných fotografií zachytávajúcich budovy, ktoré dnes už môžeme vidieť len na dobových snímkach.

Rastislav Molda, historik a kurátor

Neznámy autor, Pohľad na Mostovú ulicu v Ružomberku, okolo roku 1910

Z hmly do tmy?

Tú loď, čo sa plaví do neznáma, kapitán už dávno opustil, zachránia ju ľudia, ktorým nikdy neveril... (Tublatanka: Loď do neznáma, 1989)

Každoročne na jeseň sa svet stáva tmavším, zastretým. Ponuré výjavy v šere, tváre sklonené k zemi, hlavy hlboko medzi plecami a ruky vo vreckách pritisnuté k telu v snahe nevpustiť si podnechtový, štipľavý chlad pod kožu. Hromžíme skrehnutí s kútikmi namrzene stiahnutým dolu, zaskočení prejavmi zimy, vylievame zlosť na každoročný opätovný útok tohto nepriateľa. Veď sme zas v ohrození! Je nám zima, všade chlad. Pod duchnou by bolo lepšie, vysťažujeme sa. Ani tých pár pozostalých, zriedkavých farieb ušlých mesiacov to nespravia.

A loď s jediným turistom na palube sa plaví hmlou do ďalšieho prístavu podľa svojho pevného itineráru, držiac kurz od svetielka k svetielku, ktoré lámu tmu a hmlu z okraja brehu. Postačil len tento jeden, hoci v čase neľúbivom, dovolenkovať sa mu zachcelo, tak na plavbu v decembri sa vydal. Nedopriať si ešte v starom roku či nevyčerpať dovolenku? To sa nenosí!

Za polárnym kruhom vravia, že v zime nie je tma, len iná forma svetla. Je ho menej, stratí sa. Inak všetko ako obyčajne ostáva aj tmavších mesiacoch pekne na svojom mieste, len menej viditeľné. A buď bude dobre, alebo to celé prejde, dopovedia severania. Vždy mám možnosť voľby: buď si teda oblečiem tú páperovú bundu a nechám pyžamko pod elegantnou „gacou“, čižmáky na vlnené ponožky, palčiaky, nech sa prstíky môžu v teple tisnúť blízko k sebe i čiapku hlboko do čela a cez uši. Lampášik k tomu, odrazku na rukáv: hneď je ten vnem iný. Alebo tak nespravím, budem ďalej namrzený drkotať zubami a uzavretý v svojom skrehnutom egu ani nepomyslím na to, čo by bolo, keby sme zimu a tmu my ani ostatné živé tvory nemali.

Voľbu mať sa dobre, spraviť lepšie mám teda vždy, ako v tejto chvíli pri Dunaji. Aj zachmúrenú, vetrom opľúskanú tvár, či skrehnuté prstíčky v zababušenom teplúčku do ružovučkej na líčku to rozžiari. Kráčajúc proti vetru, bodavé rosenie hmly už vôbec nebolí. Aj pozorovať loď, čo tisne jedného turistu proti prúdu do ďalšieho prístavu, sa pristavím.

Tmou prehlušená hmla mizne spolu so stavbami, vrchmi ba dokonca i veľkolepým vlajkovým stožiarom pána D. na hradnom kopci. Či nie je celkom príjemné zavše na čas nič nevidieť, stratiť z dohľadu orientačné body v krajine, stratiť kontrolu? Veď svetielka, tie i tak nezmiznú. Iba náznak svetla, odblesk slabý, postačia, cestu ďalej vyznačia. Skrýva sa v tom veľká sloboda, presne ako v tme, keď na ňu nahliadneme ako na inú formu svetla. Je tlmená a nehrá farbami, nie temná, zlá či ničivá.

Presne ako jedna vrstva pyžamka navyše pod slušnými gaťami, ktorú nik na prvú neodhalí, zrobí veľké rozdiely vo vnímaní a zahreje tak, až úsmev na tvári vyčarí. Všetko je len o uhle pohľadu, výseku v objektíve, ktorým zaostríme na naše životy, na cestu. Len my sami sa musíme rozhodnúť, či to celé dopadne dobre a s vďakou a v úžase sa na moment pristavíme, alebo či to celé len necháme preplávať popri nás. Lebo nikdy nie je prineskoro zvrtnúť sa a z polcesty nanovo vyhodnotiť nastavenie videnia každého jedného momentu a predefinovať si priority.

Petra Mikulášová, projektová manažérka pre medzinárodné spolupráce Mesta Trenčín

Peter Sklen, Bez názvu, 2025

Publikované vo Fotonovinách 74/26.

– – –

Magazín PARADAJS PHOTO je neziskový projekt, ktorý žije fotografiou. Ak nás chcete podporiť, môžete tak spraviť jednorazovo alebo pravidelným darom cez darcovský portál DARUJME.sk. Ďakujeme!