Rafał Milach

Rafał Milach, Foto: Mykhailo Palinchak

Nebudem sa pýtať na začiatky tvojej profesionálnej dráhy fotografa. Každý má tie svoje – zdá sa mi, že už sme čítali dosť romantických príbehov o starom otcovi, ktorý mal tmavú komoru. Moja otázka je trochu iná: neľutuješ, že si si vybral práve túto profesiu?

Prvé fotografie, ktoré som urobil, tvorili trojsnímkovú reportáž z okna na treťom poschodí paneláka, v ktorom som býval. Väčšinu kompozície zaberal parapet a v ľavom hornom rohu bolo vidieť malú červenú rozmazanú bodku. Polonézu, čiže auto, ktoré môj otec predával na sídliskovom parkovisku. Neviem prečo, ale bol som presvedčený, že kupujúci bude chcieť otca oklamať a fotografie sa stanú dôkazom v súdnom procese, ktorý bude následkom nepoctivej transakcie. Bolo to niekedy koncom osemdesiatych rokov minulého storočia. Vtedy som ešte netušil, že o niekoľko rokov neskôr sa budem fotografii venovať vážne. A aby som odpovedal na otázku: nie, neľutujem. Dnes už menej fotografujem z okna, ale moje fotografie sú naozaj niekedy dôkazovým materiálom.

Rafał Milach, Z cyklu Prvý pochod džentlmenov, 2017

Tvoje fotografie sa za uplynulé roky zmenili – alebo aspoň mne sa tak zdá. Čo pre teba znamená štýl? Myslím tým rozpoznateľný jazyk, ktorým sa autor alebo autorka vyjadruje. Pýtam sa preto, lebo si veľmi aktívny umelec, participuješ na mnohých projektoch. Na jednej strane môžeme vidieť tvoje fotografie pre Parížsku operu, kúpiť tvoju knihu – ktorá, mimochodom, je slušnou investíciou (napríklad 7 Rooms na Amazone stojí 550 dolárov) – na druhej strane je tu Archív verejných protestov alebo tvoje vlastné autorské projekty… Zaujíma ma tá zmena jazyka, ktorý používaš. Niekedy vidíme koláže, inokedy dokumentárnu fotografiu a inokedy zase takmer reportážne zábery ako z denníka. Čo spôsobuje ten skok z jedného jazyka do druhého? Alebo je to stále ten istý jazyk, len sa mení forma?

Forma je pre mňa len nositeľom obsahu. Vždy sa snažím prispôsobiť jazyk projektu, na ktorom pracujem. Veľa záleží od témy, času a kontextu, v ktorom dané dielo vzniká. Preto je v mojej tvorbe toľko formálnych skokov. Tento stav mi veľmi vyhovuje a snažím sa si takýto prístup aj udržiavať. Myslím si, že každá téma si vyžaduje individuálny a osobitný prístup.

Rafał Milach, Z cyklu In the Car with R, 2012

Archív verejných protestov/Archiwum Protestów Publicznych – samotný názov už nesie silné konotácie: archivovať, teda uchovávať a zaznamenávať. Myslím tým potenciálnu hodnotu fotografií vytvorených kolektívom, ktorá časom iba narastá. Ale čo teraz? Máš pocit, že práca vášho kolektívu niečo reálne zmenila? Povedz nám, prosím, viac o tejto iniciatíve. Pýtam sa preto, lebo snívam o podobnej iniciatíve aj tu na Slovensku.

Archív verejných protestov vznikol v roku 2019 ako reakcia na porušovanie ľudských práv a princípov demokracie pravicovou vládou strany Právo a spravodlivosť. Ľudia vyšli do ulíc protestovať proti porušovaniu ústavy, diskriminácii rôznych sociálnych skupín, xenofóbii, homofóbii a ako výraz solidarity s imigrantskými komunitami v Poľsku po roku 2016. Spolu s niekoľkými ďalšími ľuďmi z celého Poľska sme sa úplne dobrovoľne začali venovať zhromažďovaniu obrazov protestov, ktoré mali zvýšiť viditeľnosť zdola vznikajúcich spoločenských hnutí a občianskych iniciatív, ktoré kriticky hodnotili vtedajšiu vládu. Archív zostal otvorený pre rôzne aktivistické, umelecké, akademické a vzdelávacie subjekty na základe voľnej licencie. Od jesene 2020 sme okrem online platformy začali vydávať intervenčnú publikáciu, ktorú sme pracovným názvom nazvali Gazeta Strajkowa/Štrajkové noviny. V nej sa nachádzali požiadavky a svedectvá protestujúcich osôb spolu s našimi fotografiami. Stalo sa niečo, čo nikto z nás nečakal. Fotografie A-P-P začali fungovať v rôznych oblastiach – od ulíc až po umelecké inštitúcie. Distribúcia novín presiahla tridsaťpäť tisíc výtlačkov a ich prítomnosť na protestoch, najmä v menších mestách, sa ukázala ako silná vizuálna podpora. Niektoré z našich fotografií v spojení so zdola vznikajúcimi aktivistickými iniciatívami prispeli k reálnym zmenám a stali sa vizuálnymi symbolmi angažovanosti a boja občianskej spoločnosti za svoje práva. Osobne som prvýkrát vo svojej fotografickej kariére mal pocit, že to, čo robím, má naozaj spoločenský prínos a náš odkaz presahuje uzavretý svet fotografie či umenia.

Wojtek Radwański, Archív verejných protestov, 2023

V jednom z rozhovorov si povedal, že sa niekedy stáva, že fotografia dokáže zmeniť svet. Je to pomerne optimistický prístup, ktorému by som rád veril. Počul som o pozitívnych dôsledkoch niektorých fotografií, no zaujíma ma jedno: často ide o fotografie, ktoré by sme zaradili medzi reportážne – nie nevyhnutne umelecké, ba dokonca často v opozícii k nim. Máš nejaké príklady zo sveta umenia (myslím umeleckú fotografiu), ktoré vyvolali všeobecné pobúrenie, spustili širokú verejnú diskusiu a nakoniec viedli k reálnej zmene? Alebo je to skôr charakteristické pre reportážnu fotografiu? Ak áno – prečo?

Fotografia ako samostatný čin svet nezmení, ale verím, že v spojení s ďalšími subjektmi môže podporovať proces zmeny. Nezáleží na tom, či ide o fotografiu z udalosti alebo dokumentáciu performancie či inej umeleckej aktivity. Verím v presvedčivosť fotografie. Obrazy, ktoré znepokojujú a poukazujú na dôležité spoločenské problémy, majú potenciál stať sa súčasťou širšieho kritického diskurzu. Otázka znie, ako možno preniesť tento diskurz na ďalšiu úroveň, teda ako vyvíjať tlak na politickú triedu tak, aby začala prijímať konkrétne zákony, meniť legislatívu či ukončila pretrvávajúci konflikt. História pozná takéto prípady. Ako som však už spomenul, aktivity z oblasti vizuálneho umenia vrátane fotografie sú len jedným z prvkov väčšej konštelácie, ktorá môže vyvíjať takýto tlak. Je ťažké odhadnúť váhu a význam umeleckých a aktivistických činností v krátkodobom horizonte. Ako píše Rebecca Solnit v knihe Nádej v tme (2004), na výsledky a skutočné zmeny treba niekedy čakať mnoho rokov. Často je to vykúpené zdravím a niekedy dokonca aj životom aktivistov, novinárov a všetkých, ktorí majú odvahu verejne sa vyjadriť.

Viem, že si prežil krízu súvisiacu s médiom, ktoré používaš, teda s fotografiou. Vyštudoval si grafiku, takže vieš pracovať aj s inými formami vyjadrenia. Čo ťa nakoniec pri fotografii udržalo?

Od úplného začiatku mojej cesty s fotografiou som sa venoval spoločenským témam, hoci nie vždy s výrazným politickým pozadím v prvom pláne. Pri každom projekte som sa snažil nájsť jazyk, ktorý by bol adekvátny k danej problematike, a viac či menej vedome som rozmýšľal o účinnosti toho, čo robím. Skutočný prelom však nastal s politickou zmenou v Poľsku po roku 2015, keď som začal fotografovať protesty a ukázalo sa, že jednoduchá reportážna forma sa najlepšie hodí na prerozprávanie príbehu sveta, ktorý ma vtedy obklopoval. Nikdy predtým som nefotografoval tak intenzívne, hoci aktivity pod hlavičkou A-P-P nevnímam striktne len ako fotografické. Fotografie sú dôležitou, ale nie jedinou časťou tohto projektu. V A-P-P sa spojilo mnoho mojich predchádzajúcich skúseností: od práce v kolektíve Sputnik Photos cez formát tlačenej publikácie, s ktorým pracujem už niekoľko rokov, až po skúsenosti z oblasti grafického dizajnu. To všetko sa udialo vďaka spolupráci mnohých ľudí a inštitúcií, ktoré doteraz podporujú aktivity okolo A-P-P: dizajnérky Ani Nałęckej-Milach, autorky projektu Gazety Strajkowej, či Filipa Tofila, ktorý vytvoril vizuálnu identitu kolektívu, mnohých ľudí píšucich, prekladajúcich a redigujúcich texty, a, samozrejme, ľudí, ktorí z čisto občianskych dôvodov fotografujú protesty.

Rafał Milach, Z cyklu Štrajk, 2021

Teraz sa musíme porozprávať o agentúre Magnum. Nemôžem sa tejto otázke vyhnúť, pretože pre fotografickú komunitu je to určitý symbol, okolo ktorého sa nedá prejsť bez povšimnutia. Mnohí Magnum obdivujú – možno nie tak veľmi ako inštitúciu, ako konkrétnych fotografov a fotografky. No poznám aj takých, ktorí hovoria o Magnume ako o agentúre zakorenenej v archaickom jazyku. Si schopný dekonštruovať názor na Magnum ako na „fotografického dedka“, ktorý má svoje najlepšie tvorivé roky už za sebou? Si už riadnym členom agentúry. Cítiš sa tam dobre? Niečo alebo niekto ťa obmedzuje, alebo naopak – sú tam len výhody a žiadne nevýhody?

Magnum, rovnako ako každý kolektív, je komplexné prostredie. Je ťažké nájsť spoločný menovateľ medzi všetkými fotografkami a fotografmi agentúry, či už ide o ich umelecké postoje alebo hodnoty. Neviem, odkiaľ pochádza pomerne rozšírené presvedčenie, že Magnum je jednotný monolit, ktorý propaguje jeden pevne stanovený spôsob vnímania obrazu. Opak je pravdou – je to veľmi rôznorodé miesto, ktoré nepretržite funguje už takmer osemdesiat rokov. Počas tej doby sa svet i prostredie, v ktorom agentúra pôsobila, radikálne zmenili a Magnum sa snaží na tieto zmeny reagovať a prispôsobiť sa im. Historický kontext agentúry je na jednej strane niečo absolútne výnimočné, ale môže byť aj veľkou záťažou. Necítil som však žiadny tlak, aby som fotografoval alebo rozmýšľal určitým spôsobom, a preto som si tam našiel svoje miesto.

Rafał Milach, I’am Warning You, 2021

V jednom z rozhovorov si spomenul, že by si do Magnum nominoval Karolínu Wojtas – hoci, ako si povedal, „na truc “. Ale vážne: myslíš si, že Magnum sa zmení natoľko, že práve Karolína a ľudia jej podobní budú raz rozhodovať o budúcnosti agentúry?

Dúfam, že áno.

Ešte by som sa chcel spýtať na fotografické knihy. Kedysi si povedal – už si nepamätám, v akom presne článku – že fotografická kniha „požiera svoj vlastný chvost“. Stratil sa mi/vymizol mi kontext, ale táto fráza mi utkvela v pamäti. Ako dnes podľa teba vyzerá situácia s fotografickou knihou?

Posledných niekoľko rokov už nesledujem tak intenzívne, čo sa deje na vydavateľskom trhu, ale tento formát ma stále veľmi zaujíma. Tiež presne neviem, v akom kontexte som použil výraz, o ktorom hovoríš, ale predpokladám, že išlo o určitú uzavretosť. Mám pocit, že hlavnými príjemcami fotografických publikácií sú iní fotografi a fotografky. Zriedka sa objavujú fotoknihy, ktoré by vystúpili z tohto začarovaného, uzavretého okruhu. Možno však nejde len o problém fotografickej knihy, ale všeobecne sa to týka rozprávania príbehov vo fotografii, pretože tento formát, rovnako ako iné spôsoby prezentácie, je len nástrojom na sprostredkovanie určitej myšlienky.

Monografie Rafała Milacha 2012-2021, Dizajn: Ania Nałęcka-Milach, Tapir Book Design

Vydávaš knihy, ktorých grafickú úpravu má na starosti Ania Nałęcka-Milach – šéfka Tapir Book Design, zároveň tvoja manželka. Ako veľmi sa zapájaš do finálnej verzie knihy? Dodávaš fotografie, vyrozprávaš príbeh, odovzdáš celý materiál a čakáš na výsledok? Alebo si ten typ klienta, ktorý má nekonečné množstvo nápadov a pripomienok?

Zdá sa mi, že viem byť zároveň najhorším aj najlepším klientom Tapira. Som grafický dizajnér na dôchodku, ale stále si myslím, že viem, aké rozhodnutia by sa mali prijať, pokiaľ ide o dizajn – čo je asi najhorší možný prípad na spoluprácu s grafikom. Rád prídem s konkrétnym nápadom, ktorý Ania potom spracuje. Cítim sa veľmi privilegovane, že môžem spolupracovať s dizajnérkou, ktorá má vo svojom portfóliu viac ako sto publikácií a neuveriteľné skúsenosti. Kladie správne otázky, rozmýšľa sekvenčne, vie v pravý čas zjednodušiť alebo skomplikovať naratív a veľmi dobre rozumie štruktúre rôznych fotografických projektov.

Štrajkové noviny, Archív verejných protestov, 2020-2023

A nakoniec – pôsobíš aj ako pedagóg, vyučuješ na Filmovej škole Krzysztofa Kieślowského v Katoviciach. Akí sú dnes mladí fotografi a fotografky? Má ešte zmysel študovať fotografiu? Alebo by sa fotografia ako predmet mala zmeniť, napríklad sa hybridizovať s niečím iným? Ja osobne mám veľa vlastných nápadov, ale aký je tvoj názor?

Rád učím. Vzdelávanie nás núti zamýšľať sa nad obrazom, jeho kontextami a spoločenskými dôsledkami. Fotografia spolu s videom je dnes jedným z hlavných prvkov komunikácie, preto si myslím, že schopnosť kriticky myslieť o svete pomocou obrazu je veľmi cenná. Fotografia a prostredie, v ktorom funguje, sa veľmi rýchlo menia. Nemyslím tým technologické alebo poznávacie aspekty samotného média, pretože tie sa dajú relatívne rýchlo naučiť, ale fascinujúce je, ako vedome môžeme fotografiu využívať, ako sa môžeme dostať za samotný obraz a zamýšľať sa nad jeho kontextom. O tom sa snažím diskutovať so svojimi študentkami a študentmi.

Rafał Milach, Z cyklu Paris Opera 2021, Magnum Photos

– – –

Magazín PARADAJS PHOTO je neziskový projekt, ktorý žije fotografiou. Ak nás chcete podporiť, môžete tak spraviť jednorazovo alebo pravidelným darom cez darcovský portál DARUJME.sk. Ďakujeme!