Martin Trenkler

Ako a predovšetkým prečo si začal s fotografovaním motoršportu a čo ťa doviedlo k Formule 1?

Mal som asi 15 rokov. Chcel som spojiť vášeň pre F1 s vášňou pre fotenie. Do toho na Vyšné Hágy, kde som vyrastal, prišiel internet. Tam som našiel fotografie skvelých umelcov a legiend F1 Rainera Schlegelmilcha a Paula-Henriho Cahiera. Povedal som si, že to je presne to, čo chcem robiť. Venoval som svojmu snu všetok čas. Neskôr som spoluzakladal mesačník o F1 a v roku 2002 som v 19-tich rokoch získal vlastnú akreditáciu na GP v Rakúsku. Odvtedy som fotografom na voľnej nohe, i keď nie na všetkých pretekoch. F1 som začal sledovať náhodou v roku 1995 ako 12-ročný. Bola to láska na prvý pohľad. Nemalo to žiadny racionálny dôvod. Jednoducho ma formula fascinovala a stále fascinuje. Chcel som vidieť a fotiť Michaela Schumachera naživo. Podarilo sa mi to.

Čo pre teba znamená byť jediným slovenským fotografom vo Formule 1? Ako vnímaš svoju jedinečnú pozíciu a úlohu v tomto globálnom prostredí?

Absolútne nijako, skôr je to nevýhoda. F1 dnes fotia hlavne britské agentúry a britskí fotografi. Navyše nemám talent na biznis, a tak sa tam držím hlavne silou lásky k tomuto športu a k fotografii. Keby som sa mal znovu rozhodnúť, šiel by som študovať medicínu. No napriek tomu mi F1 dala kvantum zážitkov, ktoré mi ostanú do konca života.

Hovoríš o biznise, ktorý je špeciálne pre tento typ fotografie dôležitý. Živí ťa predaj fotografií. Čo všetko okrem kvalít fotografa sa od teba očakáva, aby si bol komerčne úspešný? Je možné sa v dnešnej dobe uživiť fotením F1? Akým výzvam musí čeliť slovenský fotograf v tak vysoko konkurenčnom svete Formule 1?

Musím bojovať s agentúrami, ktoré vlastnia všetky kontrakty a dokážu s množstvom svojich fotografov zabezpečiť všetko - tomu sa konkurovať nedá. Teší ma, že ma kolegovia rešpektujú, lebo poznajú moju prácu. Je to však o prežití, nie o zarábaní. Väčšinu času bojujem s frustráciou. Vďaka podmienkam a obmedzeniam, ktoré nám kladú, sa z roka na rok podmienky viac a viac komplikujú. No zároveň, keď ste vo švungu, a snažíte sa pod tlakom vydať zo seba 200 percent kvôli kvalitnej fotke - to je ten "drive", ktorý ma neustále motivuje. Potrebujem túto formu adrenalínu. Ak je na konci snahy pekná fotka, som rád. Boj s prekážkami definuje každé jedny preteky, takže to už nerátam, ani zvlásť neriešim. Musíte spraviť všetko preto, aby sa záber podaril, napríklad zdvihnúť 400 mm objektív vysoko nad hlavu a fotiť takpovediac naslepo, pretože je medzi vami a víťazom množstvo ľudí. Naučil som sa nepýtať sa a robiť, kým ma niekto fyzicky nezastaví, pretože nikto vám nič nedaruje a mnoho kompetentných vôbec vašej práci nerozumie. Táto flexibilita sa vám potom zíde aj v živote.

Skúsme spomenúť niekoľko TOP momentov. Kto ti na začiatku najviac pomohol? Kto ťa najviac inšpiroval? Ktorý moment máš v pamäti ako ten najdôležitejší?

Nemám obľúbenú fotku. Ak by som robil knihu najlepších fotiek, viem ju vyskladať zo záberov tak, aby som bol spokojný. Mám dostatok pekných a kvalitných fotiek. Spomínam si na niekoľko zaujímavých Veľkých cien, napríklad dramatickú Brazíliu 2008, kedy Lewis Hamilton vyhral titul v poslednej zákrute, ale aj na tohtoročnú VC Británie, kedy ten istý pretekár vyhral jeho domáce napínavé preteky aj napriek striedaniu dažďa a sucha. Čo sa týka inšpirácie, najviac ma motivovali spomínaní Schlegelmilch a Cahier. Aj keď už F1 pár rokov nefotia (fotili od 60. rokov 20. storočia), stále sme v kontakte. Páčilo sa im, že niekto mladý má ambíciu aj talent stať sa dobrým fotografom. Podporili ma, a hlavne ma okrem fotografie naučili pozerať sa na svet skúsenými očami. Pochopil som vďaka nim, že náš slovenský svet totálne zdecimoval a naďalej decimuje pretrvávajúci komunizmus a zlo.

Na aké techniky a techniku sa spoliehaš, keď zachytávaš svet rýchlosti a emócií Formuly 1? Preferuješ perfektný záber rýchlych akčných pretekov, zachytenie momentu tímovej spolupráce alebo zachytenie atmosféry? Ktorý z týchto záberov je najpredajnejší?

Odjakživa som fotil na Canon, začínal som s diapozitívmi. Na štvordňové podujatie som mal asi 10 filmov po 36 fotiek. Dnes nafotím na digitál možno 15 000 záberov za jediný víkend. Počet dobrých fotiek však ostáva rovnaký. Ale to je aj tými obmedzeniami, ktoré narastajú a musíme s nimi zápasiť. Sú to väčšie obmedzenia v pohybe, fyzické prekážky v garážach aj pri tratiach ako sú nekonečné ploty, často zbytočné bezpečnostné opatrenia a množstvo ďalších špecifík, ktoré je tu zbytočné riešiť. V F1 je človek vďačný za každý záber, ktorý mu vyjde. Sústredíte sa vždy na všetko: portréty v zákulisí, v boxoch, na štartovom rošte. Zachytávate atmosféru, emócie, samozrejme akčné zábery všetkého druhu. Nie vždy máte šťastie zachytiť všetko dokonale, takže občas sa tešíte z peknej fotky emócií, občas z peknej akčnej. Na záver víkendu je pre mňa dôležité mať správny balans kvalitných reportážnych a a výtvarných záberov. Preferujem výtvarné a nadčasové fotky, emotívne zachytených pretekárov v autách aj mimo nich. Aj akčné fotky sa snažím fotiť čo najzaujímavejšie, neuspokojím sa "len" s autom v nejakej zákrute... Najpredajnejšie sú určite havárie, ale to je obrovská náhoda a zároveň je potrebné poznamenať, že agentúry majú fotografov skutočne všade. Mnohé konkurenčné entity, keď je to potrebné, si dokonca medzi sebou potajomky zdieľajú fotky. Pre tímy sú napríklad extrémne dôležité špionážne technické fotky, majú na to svojich fotografov. Ja medzi nich nepatrím.

Ako je na tom v súčasnosti motoršport na Slovensku a celkovo motoršportová fotografia?

Motoršport nemá na Slovensku silnú tradíciu. V minulosti tu boli známe najmä preteky do vrchu ako Pezinská Baba, či Dobšiná. Najmä východnému Slovensku dominovali súťaže rely. Odkedy však úrady šliapli na prsty "dépeháčkarom", ktorých bolo v rely neúrekom, tento šport upadol. Dnes je skôr na hobby úrovni. Jediné funkčné stredisko je okruh Slovakia Ring, kde sme za posledných 15 rokov privítali aj medzinárodné podujatia, napríklad Majstrovstvá sveta cestovných vozidiel a ďalšie. Povedal by som, že je to dnes jediné schopné stredisko pre motoršport a rozvoj talentu u nás. Pokiaľ ide o fotografiu, aj tá je skôr na hobby úrovni. Napokon - fotografi sa veľmi nemajú ako realizovať a ťažko by ste našli blázna, ktorý by pre F1 obetoval celý svoj život a šiel do riskantného biznisu. Okrem mňa chodí na F1 v súčasnosti aj fotograf Ivan Olle z Dunajskej Stredy, ten však pracuje zväčša pre maďarské médiá. Aj on je hlavne hobby fotograf. Získať dnes akreditáciu nie je ten najväčší problém.

Ako zvládaš intenzívny a časovo náročný kalendár Formule 1? Na koľko Grand Prix chodíš a podľa čoho si ich vyberáš? Čo ťa motivuje v tejto práci pokračovať?

Ostatné roky som F1 navštevoval sporadicky, mal som prácu v iných motoristických šampionátoch po svete. Pomaly sa snažím nájsť si opäť nejaké miesto v F1, tento rok som absolvoval 13 Veľkých cien. Na konci roka vždy vydávam nástenný kalendár, ten mi zaplatí späť časť nákladov. Chcelo by to sponzora pre umenie. Fotografia F1 je krásne hobby, ak vás dobre živí iná práca. Mám pár takých kolegov a mnohí aj celkom pekne fotia. Dostať prácu v agentúre je dnes prakticky nemožné. To hovorím úprimne. No ak sa človek snaží, obetuje tomu absolútne všetko, vycestuje do sveta, zamestná sa v lepšej agentúre, fotí všetko podradné, čo mu dajú, potom možno raz skončí ako športový fotograf - aj to je cesta. Osobne však tvrdím, že ak pracovať v F1, tak určite ako inžinier, to je krásna a zaujímavá práca.

Aké iné smery fotografie ťa zaujímajú? Mohol by si ich porovnať s energiou, ktorú zachytávaš na svojich fotografiách?

Vo všeobecnosti mám rád tvorivú reportážnu fotografiu. Keď vidím a chápem, kto a ako zachytil zaujímavý moment. Viem, koľko je za tým práce, snahy a často aj náhod. Bavia ma svetové politické a sociálne reportáže, nikdy som sa k ich foteniu žiaľ nedostal. Krízové a konfliktné krajiny a situácie by som fotil rád, no asi sa k tomu už nedostanem. Fotiť F1 kvalitne znamená chápať fotografiu ako takú. Nerozmýšľať nad "prstokladom" - ako nastaviť expozíciu, či iné - to musíte robiť podvedome a dopredu predvídať udalosti. Musíte vedieť, kam máte ísť, kde sa postaviť, dokázať odhadnúť, čo sa bude diať. Je to nesmierne komplexná záležitosť a takpovediac šachová hra. Ak zvládnete kvalitu v F1, znamená to, že zvládate prácu pod tlakom, viete robiť flexibilne a fotografiu vidíte skôr, než vezmete fotoaparát do ruky. F1 je na to tá najlepšia škola, aspoň pre mňa.

Ako sa zmenil svet fotografie v F1 za to obdobie, čo v ňom pôsobíš? Mám na mysli techniku, či sociálne médiá, ktoré aj ty intenzívne používaš.

Všetko sa zmenilo, je to prirodzený vývoj. Buď sa mu prispôsobíte a viete s tým robiť alebo sa stratíte. Digitál priniesol rýchlu dobu, ale dal aj slabším fotografom možnosť zachytiť lepšie zábery, pretože technika je rýchla a neobmedzuje vás počet záberov. Zároveň sa nebojíte viac experimentovať, napríklad s dlhými časmi, pretože vás "nebolí" cena za film a jeho vyvolanie. Sociálne média dnes kraľujú aj v F1: každý tím má so sebou množstvo fotografov a videografov, aj s nimi bojujete o každý záber, je to slušný pretlak. Ja som vďačný za digitálne technológie a možnosti, ktoré poskytujú. Zároveň je pre mňa fotoaparát len prostriedok, ako zachytiť obraz. A je mi jedno, čo držím v ruke, či je to nový alebo starý fotoaparát, nemám problém fotiť pohotovo naraz s Canonom na jednom pleci a so Sony na druhom.

Fotografia dokáže zachytiť a zvečňovať prchavé momenty. Čo sa snažíš zachytiť okrem rýchlosti a lesku Formuly 1? Kde a ako nachádzaš ľudskú alebo emocionálnu stránku tohto rýchleho športu?

Každý šport je o výkonoch a emóciách. Tie momenty vznikajú a miznú v tisícinách sekundy. Musíte byť pripravený: nemôžete váhať, musíte sa vedieť prebiť a postaviť na vhodné miesto. O dobrej fotke rozhoduje úplne všetko. Emócie, to sú prípravy pretekárov, ich koncentrácia, keď si sadajú do áut, momenty pred štartom a samozrejme keď vyjdú z auta: vpredu šťastný víťaz, za ním 19 rozlične sklamaných a vyčerpaných tvárí. Navyše každý pilot je výrazom a správaním trochu iný.

Formula 1 nie je len o pretekoch, ale aj o dráme mimo trate. Na základe čoho sa rozhoduješ, ktoré príbehy rozprávaš cez svoj objektív?

Niekedy sa človek sústredí na pretekárov, o ktorých sa aktuálne z nejakého dôvodu rozpráva najviac. Ako napríklad na pretekoch v Abu Zabí 2024: boli to posledné preteky sedemnásobného šampióna Lewisa Hamiltona vo farbách Mercedesu. Automobilka ho podporovala v podstate od jeho 13 rokov, dnes má tesne pred 40-kou. Odchádzal do Ferrari. Preto boli tieto preteky extra významné. Najviac som sa naňho sústredil, keď ho dotlačili na štartový rošt, keď vystupoval z auta a potom na konci pretekov, keď z neho vystúpil posledný krát. Predo mnou na dotyk Hamilton, za mnou kulisa tisícov skandujúcich divákov. Silné emócie. Inak sa snažím zachytiť víkend tak, ako plynie, a všetko, čo sa za daných podmienok zachytiť dá. Čím menej na podujatí fotím, tým mám lepšie fotky.

Existuje konkrétny moment, ktorý si zachytil, a ktorý podľa teba rozpráva príbeh, ktorý by slová nikdy nedokázali úplne vyjadriť?

Sú to tie víťazné emócie a emócie sklamania. Ako keď Hamilton po prvýkrát vyhral titul v už spomínanej Brazílii v roku 2008: za okruhom nad mestom Sao Paulo bola búrka. Zotmelo sa, pod pódiom dole v uličke boxov sa Hamilton radoval aj so svojím tímom z toho, že vyhral v poslednej zákrute. Medzitým priamo nad nimi, na pódiu, plakal zlomený, no hrdý Felipe Massa, ktorý síce vyhral domáce preteky, no o titul prišiel o jeden bod. To boli scény ako z opery Tosca.

Vidíš v športe, ktorý je definovaný milisekundami a dokonalosťou, paralely medzi precíznosťou fotografa a jazdca?

Určite je to o maximálnom sústredení na moment a našom miernom diskomforte spôsobenom nosením ťažkej techniky v každom počasí. A určite je to všetko predovšetkým v hlave. Záleží na tom, akú kapacitu máte riešiť 100 vecí naraz plus efektívne. Zároveň vidím paralely v živote mimo F1. Rád sa stretávam so skvelými muzikantmi a viem sa s nimi baviť o špecifikách hudby a hrania, aj keď nehrám na žiadny hudobný nástroj, keďže to, čo riešia v hlave oni, riešim presne aj ja. A to isté platí pre všetky možné hlavne umelecké odvetvia.

Ako vnímaš vzťah medzi športom ako Formula 1, ktorý je často považovaný za elitný, a jeho dostupnosťou pre ľudí na celom svete prostredníctvom fotografie?

Vždy budú ľudia, ktorým sa vaša práca páči, a ktorým nie. Pre mňa je dôležitejšie, či umelci, ktorých rešpektujem, ocenia moju tvorbu a keď sú k nej kritickí, počúvam s otvorenými ušami. Sociálne médiá a to, že sa im F1 otvorila, pomohli tento šport spopularizovať. Dnes máte množstvo mladých dievčat, ktoré sledujú F1 kvôli pekným pretekárom, i keď netušia, kto je majster sveta. Nevidím na tom nič zlé. Každá duša zapálená pre tento šport je dobrá vec.

Akým spôsobom ovplyvnilo cestovanie s Formulou 1 a ponorenie sa do tak globálneho prostredia tvoj pohľad na život a tvoju tvorbu?

Formula 1 odzrkadľuje svet ako taký, len na menšej ploche. To, čo ovplyvňuje svet, sa rýchlo odrazí aj v samotnej F1. Mne to otvorilo oči, a preto ma často frustruje (aj keď už ani to nie), keď sa niekto správa veľmi provinčne, nikdy nikde nebol alebo nič nedokázal. Skúsenosť cestovania po svete a s týmto cirkusom je (niekedy doslova) k nezaplateniu. Nemám ambíciu zanechávať po sebe nejaké fotografické dedičstvo. Mám radosť, ak niekoho moje fotky tešia, alebo sú preňho inšpiráciou. Som v životnom štádiu, kedy jediné, na čom mi záleží, je čas strávený s rodinou a najbližšími priateľmi. Všetko ostatné je nepodstatné a prchavé. Zažil som toho priveľa a chápem, že v živote o nič nejde, ak nejde o život. F1 je len šport a fotka je len fotka. Nepotrebujem sa nikomu vnucovať, ani sa stavať do pozície významného umelca. Lebo ním nie som. Aj to ma naučili moji učitelia. Pokora je naozaj najdôležitejšia. Hlavne sa z ničoho nezblázniť. Svet aj F1 sú bláznivé aj bez toho. Viem, ako to tam funguje. Keď odídem z F1, nikto si na mňa viac nespomenie a som s touto situáciou maximálne stotožnený a vyrovnaný. Teším sa zo života ako takého. Máme len jednu šancu na život a chcem ju ešte využiť, ako sa dá. Milujem vedu, je stále čo spoznávať a vzdelávať sa. Zo všetkého najviac chcem dobre vychovať svojho syna. Nech po mne ostane aj niečo iné, než len pekné zabudnuté fotky.

Okrem F1 fotografuješ dlhodobo aj kapelu IMT Smile. Formula 1 a hudobné koncerty sú na prvý pohľad veľmi odlišné svety. Vidíš medzi nimi nejaké spoločné prvky alebo paralely, ktoré ovplyvňujú tvoj fotografický prístup?

Je to práveže veľmi podobné! Svetlo, momenty, emócie sa menia nesmierne rýchlo. Ak chcete čo najviac dobrých záberov, musíte predvídať situácie, musíte sa vedieť hýbať a nestáť na jednom mieste. Aj na koncertoch je veľa behania a nádherného stresu, je to veľmi podobné ako v F1. Na koncerte používam rovnaký prístup, aký mám v F1. Chcem čisté, emocionálne zábery, a aby v nich kompozične všetko hralo. Aby dávali zmysel a energiu. Sústredenie je rovnaké.

V oboch prostrediach – či už na pretekoch alebo na koncertoch – sú rýchle a nepredvídateľné momenty. Ako sa pripravuješ na takéto situácie, aby si ich dokázal zachytiť?

Ako som už spomenul, dobrý fotograf vidí fotku skôr, než vezme do ruky fotoaparát. Každý ďalší krok si rýchlo v hlave naplánujem a pracujem s tým efektívne. Prax je prax. Váš mozog sa na koncerte nezastaví ani jednu sekundu. Aj keď len stojíte, intenzívne premýšľate, čo ďalej. Kvôli Vám tú istú pesničku predsa nezopakujú!

Máš radšej štruktúru a presnosť, ktorú ponúka Formula 1, alebo nepredvídateľnosť a voľnosť hudobného vystúpenia?

Som fotograf F1, to je môj život. Koncerty sú skvelá zábava. Ešte väčšia, keď sú členovia kapely ako IMT Smile vašimi dobrými kamarátmi. Je to skvelá partia a mám ich nesmierne rád. O to príjemnejšie to je. S Ivanom Táslerom, ktorý je veľký fanúšik F1 (tak sme sa aj zoznámili), som bol na pár pretekoch. Zážitky z F1 a koncertov však nie je možné porovnávať. Miles Davis sa vždy plne sústredil na svoje albumy. Keď ich nahral a vydal, v živote si ich už nevypočul. Bola to preňho uzavretá udalosť, šiel ďalej. Takto to vnímam aj ja. Čo bolo, bolo.

Existuje hudobná skladba alebo kapela, ktorá ti pripomína energiu a atmosféru Formuly 1?

Určite Mark Knopfler, ktorý má okrem iných úžasnú skladbu Speedway of Nazareth o pretekaní. Chris Rea bol kamarát s Ayrtonom Sennom, po jeho smrti mu zložil skladbu. Dlhé roky bola znelkou prenosov F1 časť skladby Chain od Fleetwood Mac. Všetko fajn energia.

Ako tvoje fotografie zachytávajú kultúrny význam oboch týchto svetov? V čom sa podľa teba líši ich vplyv na publikum?

Nikdy neviete, do čoho idete, či už ide o preteky, alebo koncert. Neviete, čo vás čaká. Musíte byť pripravení na všetko. Potom sa výsledok dostaví, aj pozitívna odozva od publika. Aspoň v to dúfate. Lebo ste do toho dali všetko. Niekedy si poviem, že nemám energiu alebo motiváciu, tak skúsim ísť na 50 percent. Akonáhle však začnete fotiť, zistíte, že idete na 200 percent, lebo inak neviete... Nie vždy vám všetko vyjde dokonale, no najväčším sklamaním by bolo niečo odfláknuť. Keď sa mi to prvýkrát stane, viem, že je čas skončiť.

– – –

Magazín PARADAJS PHOTO je neziskový projekt, ktorý žije fotografiou. Ak nás chcete podporiť, môžete tak spraviť jednorazovo alebo pravidelným darom cez darcovský portál DARUJME.sk. Ďakujeme!