Trojexpozícia       

Vo svete zúria obchodné a krvavé vojny, okolo nás tancujú propagandy najrôznejšieho druhu a my si pred piatkovým pivkom s kamošmi chodíme spoločne postáť na námestiach - protestujeme. S transparentom sa postáva aj pred SNG. Možno je to taká novodobá forma SNP.

Nedávno som zavadila o status Bei Havelskej, citujúcej britskú herečku Helen Mirren: „Skôr ako sa s niekým začnete hádať, zamyslite sa, či je tá osoba vôbec schopná pochopiť iný názor… Medzi zdravou diskusiou a nezmyselnou debatou je totiž dosť veľký rozdiel.“

Človek má na jednej strane dosť klasického pivo-borovičkového riešenia všetkých našich problémov s deklamovaním, ako by to všetko malo fungovať a na druhej strane sa sám seba pýta, či má zmysel investovať toľko svojej energie do boja s nenažranou hlúposťou, zatiaľ čo si na tom niekto buduje svoju politickú kampaň. Netreba radšej o to viac energie investovať do vlastnej práce, ktorá nám dáva zmysel? Alebo, ako sa nedávno vyjadrila Mira Keratová (Kapitál. Po vojne je každý umelec. Anketa o možnostiach umeleckého protestu, 27.3.2025), aspoň prechádzať od boja proti niečomu k boju za niečo?

Kým u nás prebieha masívna deštrukcia nielen v kultúre a v Európe riešime zbrojenie, ako koho korektne oslovíme a všetkým núdznym pomôžeme, pokrok v amerických a čínskych technológiách extrémne poskočil. Už teraz je jasné, že prácu obrovského množstva kreatívnych i manuálnych profesií nahradí AI. Budeme schopní sa s tým pohotovo vysporiadať? Prežili sme fašizmus, komunizmus a iné brutalizmy a skutočné umenie to vlastne vždy posilnilo. Ak sa však podarí vyladiť kvantové počítače a my pochopíme, ako túto radikálnu zmenu vyriešiť, tento vývoj ešte nestihli predpovedať ani najvydarenejšie sci-fi romány. Čo na to naša emocionálna a sociálna inteligencia, tvorba, život, vesmír a vôbec?

Veronika Marek Markovičová, fotografka a kurátorka

V Zelenom lese

Fotografia dievčatka stojaceho v kaluži vody a uprene sa dívajúceho do objektívu fotoaparátu Tibora Huszára mám posledné mesiace takmer denne pred očami. Pamätám si ju z fotografickej publikácie Cigáni/Gypsies. Teraz sa po vyše dvadsiatich rokoch pozerá zo záhrady Zeleného lesa v Modre-Kráľovej. Sústredene sleduje každého, kto prejde popred vzdušné múry a okenné rámy bez skla neexistujúceho domu. Je v spoločnosti ďalších fotografií Tibora Huszára, ako súčasť komornej výstavy na pietnom mieste, kde kedysi žil židovský obchodník Jakub Grünwald so svojou rodinu.

Toto miesto už niekoľko rokov prináša nielen zaujímavé autorské výstavy miestnym obyvateľom a návštevníkom, ale hlavne je živým komunitným miestom, ktoré nás núti nezabúdať. Tibora Huszára zaujala na Rómoch ich sloboda, otvorenosť a „neochota podriaďovať sa tlaku majoritného obyvateľstva“. Tejto komunite vo svojej tvorbe venoval rozsiahly cyklus a vďaka svojmu jedinečnému obrazovému jazyku nám tak zanechal prenikavé humanistické posolstvo.

Je fascinujúce stáť v záhrade Zeleného lesa a pozorovať vystavenú fotografiu. Vnímať zvuky okolia, sledovať, ako si na okraj fotografie sadne drozd, ako ju vietor a dážď bičuje počas búrky. Je to úplne iný vnem ako listovať knihu, či prechádzať sa galériou. Nepredvídateľnosť a autentickosť daného okamihu, tu a teraz. Prestať sa na chvíľu brodiť a topiť v bezobsažných informáciách a negatívnych emóciách.

Vybraná fotografia je pre mňa plná protichodných asociácií. Dievčatko na fotografii je plné vzdoru, odhodlania a uhrančivým a vážnym pohľadom vzbudzuje rešpekt. Na druhej strane stojí bezbranne v bielej zástere uprostred nekončiacej vodnej plochy, ktorá svojou tmavou tonalitou evokuje nekonečnú hlbočinu, tajomno a nestálosť.

Pri tejto fotografii sa zamýšľam, ako nás formujú kultúrne konštrukty a vzorce. Aká nebezpečná je monokultúra a neschopnosť vidieť krásu v rozmanitosti. Ako sa dnes topíme v mori informácií, premenlivosti názorov a strachu o vlastné pohodlie. Žijeme náš „baumanovský tekutý svet“ a zabúdame na dieťa z Huszárovej fotografie.

Lea Lovišková,
fotografka a pedagogička

Tibor Huszár, Cigáni VI., Z cyklu Cigáni, 1977-1978

Obrázky bezčasí

Fotografie mne pohlcují a nebo nudí většinou na displeji telefonu. Často však inspirativní snímky hledám ve starých knihách. Obzvláště podmanivé jsou objevy neznámých autorů a těch, kdož nejsou součástí kánonu. Listování a hledání ztraceného času.

Fascinuje mne, že čím více se datum vydání těchto knih blíží době vzniku fotografie samotné, tím více se reprodukce podobají grafice. Obrazové rastry, měkkost kontur, rozostření, posuny, kontrasty i masivní retuše, hloubka barev, často jen tónů tiskařské černi. Kdoví, jak vlastně původní fotografie vypadaly.

Před časem mě zaujala v antikvariátu náhodně nalezená knížka Bilder aus Italien / Landschaft, Baukunst, Leben, která přináší 135 reprodukcí nasnímaných německými amatéry někdy před rokem 1909. Brožura nepřináší žádné náročné umění, ale doslova chce přiblížit idylu „staré dobré Itálie“. Na tom může být kus kýče, snímkům však nelze upřít ducha harmonie starobylé krajiny a měst s jejich typickou patinou a smyslem pro romantická zákoutí všedního dne a zpřítomnění času minulosti. Ulice kamenných měst zalité sluncem s ostrými stíny, památky architektury mnoha století, renesance i ruiny antických chrámů v bezčasí jako by odkazovaly kamsi k počátkům evropské civilizace. Umocňují to i kompoziční schémata, známá z malířství starých mistrů. Díky médiu fotografie mi však sdělují, že tato místa přece jen existují, že nebyla zcela vymyšlena, že je někdo vyfotil, a třeba to budu moci při své návštěvě udělat také.

Snímky vznikly v době, kdy se fotografie sice výrazně rozšiřovala v tiskovinách, ale samotné fotografování nebylo kvůli nákladnosti dostupné zdaleka všem. I amatéři tak museli mít pro focení prostředky, nadšení a dedikaci.

Možná by si takové snímky dnes pořídili turisté svým novým modelem telefonu, který už obraz přímo edituje skrze výpočetní operace. Zařadili by se tak po bok zástupů jim podobných, kteří touží po zachycení nadčasové krásy. Najdeme ji tam ještě?

Oldřich Bystřický,
výtvarník, edukátor v Národní galerii v Prahe

Carl A. Abt, Snímok z publikácie Bilder aus Italien, Karl Robert Langewiesche, Düsseldorf 1912

Ja a skala

Tvorbu Viki Kollerovej sledujem už dlhšie. Niekedy sa zamýšľam, ako jej tvorba vzniká. Predstavujem si, ako sa túla po prírode a loví svoje miesta na fotenie.

Považujem za fascinujúce, aký pokoj z tej fotky ide. Je v ňom sila, pretože spája to, čo považujem za trvácne, s tým, čo je prchavé. To, čo pominie až za tisícky rokov s tým, čo nás kvári teraz. A predsa sme stvorení z tých istých prvkov.

Možno sila tejto fotky spočíva aj v tom, že je čiernobiela. Je ľahšie rozmýšľať čiernobielo. Milovať a nenávidieť čiernobielo. Deliť ľudí a národy na priateľov a nepriateľov. A pritom sú to práve tie nuansy, ktoré náš svet robia farebným.

Je veľa umenia, ktoré upúta, zaujme, a potom je umenie, ku ktorému sa rada vraciam a najradšej by som ho mala zavesené doma. U mňa je ten pocit spojený s tým, že na mňa dokáže prehovoriť. Sme na jednej vlne. A ako starnem, pozerám sa naň vždy už trošku inými očami. Zrazu v ňom objavujem to, čo som predtým nevidela.

Pri pozorovaní tejto fotky sa zamýšľam nad tým, prečo sa tam ocitla. Bola unavená? Chcela sa schladiť? Utiekla pred svetom alebo pred sebou? Alebo je ona tým oporným bodom, ktorý skalu podopiera?

Obdivujem kontrast mladej, pevnej pokožky s vráskami, ktoré už skala má. Je očividné, že už mnoho prežila. A možno práve tie zvrásnenia sú tým, čo tu mladú ženu priťahuje. To, že aj keď sa svet okolo nás neustále mení, vieme sa tomu prispôsobiť. Možno práve vďaka tej zmene a rozpadu starého sa v nás vie zakoreniť semienko tymiánu.

Tento rok som aj ja prišla o moju skalu. Zomrel mi tato. Keď odišiel, odišli s ním všetky farby. A ja sa cítim zrazu stará a unavená. Tuším si aj ja pôjdem nájsť svoju skalu, s ktorou môžem splynúť, vnoriť sa do nej a nechať sa zarásť.

Lucia Karliková,
koučka

Viki Kollerová: Thyme Is On My Side, 2021

– – –

Magazín PARADAJS PHOTO je neziskový projekt, ktorý žije fotografiou. Ak nás chcete podporiť, môžete tak spraviť jednorazovo alebo pravidelným darom cez darcovský portál DARUJME.sk. Ďakujeme!