Jana Gombiková

Jana Gombiková, Zo série Najťažšie je predvídať minulosť, 2025

Súčasná humanistika hovorí o pamäti tak, akoby bola teritóriom s nekonečným počtom geologických vrstiev. Existuje individuálna pamäť, tá, ktorú nájdeme v neurónoch a v biochémii nášho tela, ale aj kolektívna pamäť, formovaná rituálmi, rozprávaniami a jazykom. Existuje sociálna pamäť, fixujúca normy a gestá; kultúrna pamäť, ktorá uchováva symboly, narácie a figúry imaginácie; komunikačná pamäť, kolujúca v každodenných dialógoch; historická pamäť, zápasiaca o status „pravdy“; politická pamäť, selektívna a inštrumentálna; traumatická pamäť, ktorá sa vracia proti vôli; postpamäť, rozlievajúca sa naprieč generáciami; vizuálna, materiálna, digitálna pamäť — až po tie najzákladnejšie formy: krátkodobú a dlhodobú pamäť. Hoci sa líšia rozsahom a mechanizmom, všetky spája jeden nezmazateľný fakt: pamäť nie je archívom, ale procesom. Nie je záznamom, ale negociáciou. Nie je dôkazom, ale konštrukciou.

Výskumy javov, ako je Mandela effect, ukazujú, že pamäť nie je systémom uchovávania dát, ale mechanizmom vytvárania naratívov. Neustále dopĺňa chýbajúce prvky, pretvára detaily, rekonfiguruje minulosť v súlade s potrebami prítomnosti. V tomto zmysle pamäť funguje skôr ako metafora než ako fotografia: nereprodukuje svet, ale prekladá ho do vlastného jazyka, vykonáva interpretáciu namiesto registrácie. Metafora, podobne ako pamäť, vytvára zmysel namiesto toho, aby ho kopírovala.

A predsa to bola práve fotografia, ktorá desaťročia fungovala v kultúre ako implicitný model pamäti — ako médium domnelého fixovania, zastavenia, uchovania. Táto voľba je príznačná: fotografiu a pamäť totiž spája rovnaká krehkosť, ich fundamentálna náchylnosť na deformáciu a zánik.

Je to paradox, ktorý kultúra dlho prehliadala: fotografia mala byť garantom pamäti, hoci sama podlieha tým istým procesom erózie, reinterpretácie a zabúdania, ktoré riadia naše spomínanie. Možno práve preto sa tak ľahko stala jej metaforou — pretože vo svojej nespoľahlivosti pripomína pamäť viac, než by si želala.

Teória transaktívnej pamäte opisuje pamäť ako zosieťovaný systém, rozptýlený medzi jednotlivcami. Skupina — rodina, pár, tím, komunita — funguje vďaka tomu, že jej členovia vedia, kto si pamätá čo, kto uchováva ktorý fragment poznania, kto preberá zodpovednosť za rekonštrukciu ktorej časti minulosti.

Týmto spôsobom sa pamäť stáva kolektívnym orgánom, ktorý sa nezmestí do jedného tela ani do jednej mysle. Je výsledkom tokov informácií, posunov, delegácií. Pamätáme si spoločne, hoci nikdy rovnako.

Fotografia v projekte Jany Gombikovej funguje podobne: obrazy sa multiplikujú, vracajú sa v iných variantoch, navzájom sa spracúvajú. Diptychy, triptychy, repetície — nejde o formálny postup, ale o metaforu rozvetvenej pamäti, pamäti, ktorá nikdy nereprodukuje udalosť v identickej podobe, ale vytvára jej varianty, mutácie, parafrázy.

Jean Baudrillard písal, že obraz neodráža realitu, ale ju pohlcuje; stáva sa simulakrom, ktoré nahrádza pôvodnú skúsenosť. Roland Barthes videl vo fotografii „mikrosmrť“, bod styku s nezvratnosťou času. Vilém Flusser dodával, že fotografia nie je transparentná — je aparátom myslenia, ktorý svetu vnucuje svoj kód.

Všetky tieto prístupy sa zhodujú v jednom: fotografia nie je neutrálna. Je médiom pamäti, no pamäti aktívne formovanej, poškodzovanej, prepisovanej, tak ako negatív vystavený svetlu, chémii, náhode, erózii.

Práce Gombikovej afirmujú práve túto nestabilitu. Ich štruktúra — viacnásobné expozície, prefarbenia, ryhy, narušenia emulzie — funguje ako vizuálna metafora pamäti v pohybe, pamäti, ktorá neustále vykonáva rekonštrukciu. Sú to obrazy, ktoré nechcú byť dôkazom; chcú byť stopou procesu.

Cyklus prezentovaný na výstave vytvára rozsiahlu, viacvrstvovú kompozíciu, v ktorej jednotlivé fotografie fungujú ako články jednej narácie. Portrét sa prelína s krajinou, telo s fragmentom prírody, svetlo s matériou emulzie. Objekty strácajú svoj stabilný obrys a stávajú sa rezonanciami — mihotavými prízrakmi pamäti.

Vracajúce sa obrazy, multiplikácie, posuny a praskliny — to gestá, ktoré zdôrazňujú, že pamäť operuje opakovaním, no nikdy neopakuje identicky. Repetícia je tu prácou času: každé ďalšie zobrazenie sa líši od predchádzajúceho, tak ako každé ďalšie vyvolanie spomienky mení jej štruktúru.

Celok má charakter pamäťového palimpsestu: vrstvy sa prekrývajú a zanechávajú viditeľné stopy predchádzajúcich stavov. Niektoré obrazy sú ako ozvena iných, jedny vymazávajú, iné navracajú. Neusporiadanosť, ktorá vzniká, je len zdanlivá — ide o organický rytmus pamäti. Práce Jany Gombikovej možno čítať ako laboratórium rekonštrukcie: miesto, kde je pamäť podrobená testom, preťaženiam, opakovaniam a deformáciám, a napriek tomu — alebo práve vďaka tomu — odhaľuje svoju vlastnú povahu.

V projekte umelkyne fotografia prestáva plniť funkciu reprezentácie. Stáva sa výskumným nástrojom, ktorý odhaľuje, že pamäť nie je niečo, čo máme, ale niečo, čo vykonávame. Nie je to archív, ale činnosť. Nie úložisko, ale proces. Nie záznam, ale neustála redakcia toho, čo bolo, pretože nič nie je ťažšie než predvídať minulosť.

Fotoreport výstavy nájdete tu.

– – –

Magazín PARADAJS PHOTO je neziskový projekt, ktorý žije fotografiou. Ak nás chcete podporiť, môžete tak spraviť jednorazovo alebo pravidelným darom cez darcovský portál DARUJME.sk. Ďakujeme!