Ema Lančaričová

Ve svých projektech, fyzicky i filozoficky, dopodrobna rozkládáš médium fotografie. Jaký byl prapůvod tvého uvažování nad fotografií?

Začiatok výskumu týkajúceho sa toho, čo je to fotografia, započala otázka, či fotografia skutočne dokáže zachytiť realitu. Fotografia totižto vždy zobrazuje iba istý výsek, je výsledkom autorovho rozhodnutia niečo zobraziť a iné nie. Je výrezom trojrozmerného priestoru, ktorý je transformovaný do 2D obrazu. Je rezom do plynutia času, ktorý zmrazí udalosť, a tak čas zachytený vo forme fotografie nemá možnosť napredovať. Je záznamom, ktorého pravdivosť je problematická, pretože fotografia bola od svojho počiatku manipulovaná, čiže o pravde ako základe fotografie je nemožné hovoriť. Treba si uvedomiť, že to, čo nám sprostredkúva fotoaparát, je určitý pohľad či výhľad, ktorý môže a nemusí byť odtlačkom reality. Ďalšia dôležitá súčasť fotografie je mylná predstava, že vďaka fotografii si pamätáme. Túto nostalgickú črtu pridávame fotografii my sami, pričom si nikdy neuvedomujeme skutočnú spomienku na to, ako hľadíme do fotoaparátu, presnejšie do objektívu, v momente, keď tŕpneme a čakáme, kým začujeme zvuk cvaknutia spúšte. Cez výslednú fotografiu následne spomíname na udalosť, pri ktorej bola fotografia vytvorená, ale nikdy nie na moment vytvárania fotografie. Fotografia je preto skôr zástupným objektom spomienok na dlhší časový úsek než len na okamih.

Na druhej strane ma neskutočne fascinuje magická moc tohto média, ktorá je, zdá sa, nevyčerpateľná. Aj dnes vieme byť absolútne unesení základným princípom, že cez fotografiu vieme uchovať určitý obraz pre budúcnosť. Nie navždy, pretože všetky podoby fotografie sú vo výsledku konečné, majú tiež obmedzený čas svojej existencie.

Jakou formou jsi se k těmto odpovědím dostávala?

Základom je čítanie odbornej literatúry, filozofie, ale aj fikcie. A tiež prax. Analógová fotografia bola na začiatku výskumu vhodným médiom práve preto, že je súčasťou fyzického sveta. Negatív je hmatateľný a odkazuje k možnému určeniu toho, čo je originál. Fotenie na film a ručná práca v tmavej komore umožňujú rozmýšľanie nad fotografiou ako citlivou vrstvou, čiže teoretické otázky tak môžem spracovávať v praxi, rozvíjať ich cez experimentovanie a testovať hranice fotografického obrazu či samotného materiálu. Práca v tmavej komore je samostatný vesmír nekončiacich objavov, postupov a poznatkov. Neskôr som sa dostala k instantnému materiálu, k polaroidovej fotografii, ktorá bola pre mňa fascinujúca vďaka tomu, že z užívateľského hľadiska je maximálne jednoduchá na ovládanie – stačí stlačiť spúšť, no vo výsledku je každá fotografia jedinečným chemickým dobrodružstvom. Polaroid je nemožné mať pod kontrolou, súčasťou užívateľského zážitku sú nečakané náhody či chyby, ktoré vznikajú na obraze. Polaroid má špecifickú farebnosť, aj po vyvolaní je svetlocitlivý, nestály a tiež sa dá vynikajúco využiť na experimentovanie a premýšľanie o tom, čo je to fotografia. Zaujímavé je, že instantná fotografia je okamžitá fotografia, no v súčasnom jazyku je okamžitá skôr digitálna či mobilová fotografia.

Jakou roli v tvém přístupu k fotografii hraje filozofie? Kdo jsou zásadní autoři, kteří tě ovlivňují nebo s jejichž myšlenkami pracuješ?

Svoju tvorbu si bez filozofie neviem vôbec predstaviť. Začínala som pri existencializme: Sartre, Camus; pokračovala Kafkom, potom sa vrátila k antickým mysliteľom a teraz sa snažím čítať čo najaktuálnejšie prístupy k svetu. Medzitým, samozrejme, v rámci filozofie fotografie Susan Sontag, Roland Barthes, Alan Sekula a Vilém Flusser. Aktuálne je to hlavne objektovo orientovaná filozofia a Timothy Morton.

Tvůj dlouhodobý projekt Metanoia (2024) zkoumá za použití experimentů s instantní a analogovou fotografií nejsoučasnější polohy média fotografie. Co je hlavním posláním projektu?

Hlavným poslaním je ponúknuť divákom možnosť prehodnotiť svoj vzťah k fotografii a s fotografiou. Znovu nájsť zmysluplný prístup k vytváraniu a uchovávaniu fotografického materiálu. Najlepšie sa mi to darí počas komentovaných prehliadok či počas workshopov, keď je priestor viesť osobný rozhovor s návštevníkmi výstavy.

V budúcnosti by som rada vydala knihu s textami, ktoré vznikli k tomuto projektu v rámci dizertačnej práce, a vytvorila tak priestor pre diskusiu so širšou verejnosťou. Je potrebné si uvedomiť, že fotografia je vitálne médium, ktoré permanentne mení svoju formu a to, ako sa k nemu postavíme, určí spôsob jeho využitia. Výnimočné okamihy sa nezačnú fotografovať len tak z ničoho nič, je možné ich zachytiť až v momente, keď uvedomelo používame fotoaparát. Až vtedy, keď denne nevyfotografujeme desiatky zbytočných fotografií, ale iba jednu, ktorá naozaj stojí za to. Jednoduchým začiatkom zmeny svojho prístupu k fotografii môže byť otázka: Naozaj potrebujem tých niekoľko tisíc fotografií v archíve v mojom smartphone?

Jakou váhu má fyzická fotografie v momentě, kdy máme na cloudu uložené triliardy digitálních fotografií?

Zanedbateľnú, dokonca až nepotrebnú, keďže sa čoraz viac odpájame do offline virtuálneho sveta. Každú sekundu vznikne na svete približne 61 400 fotografií, čo je extrémne číslo. Ak začneme počítať, koľko je to za minútu, za sekundu, deň či rok, tieto čísla sú pre nás nepredstaviteľné a neuchopiteľné. Cez svoju umeleckú, ale aj pedagogickú činnosť sa snažím na tento problém upozorňovať, pretože na prvý pohľad to vyzerá tak, že fotografie vzniknú a existujú vo vzduchoprázdne, niekde v oblakoch, a že sú zadarmo, ale v momente, keď sú zálohované na úložiskách typu cloud, stávajú sa tieto dáta až príliš fyzickými a predstavujú problém pre budúcnosť. Jednoducho povedané, nato, aby sme zachovali častokrát banálne zábery, sú po celom svete stavané ďalšie a ďalšie datacentrá, ktoré ich zálohujú, pričom obsah jedného datacentra zálohujú ešte ďalšie dve. A tak uchovávame dáta a kópie kópií – fotografie, ktoré si možno nikdy ani znovu nepozrieme. Datacentrá sú stavané primárne na severnej časti pologule kvôli chladnému ovzdušiu, čo je ďalej spojené s ekologickými otázkami budúcnosti. Cloud je potrebné demýtizovať, pretože je súčasťou zemského povrchu.

Jak vnímáš institut fotografického originálu v dnešní post-digitální době?

Pojem originálu v médiu fotografie je problematický od momentu, ako vznikla možnosť reprodukcie fotografického obrazu, s čím je spojená strata aury.

Polaroidovú fotografiu, ktorú som považovala za posledný typ originálu, je už v súčasnosti tiež možné manipulovať. Cez Polaroid Lab, tlačiareň, ktorá je v podstate fotoaparát, viete digitálne fotografie premeniť do formy instantnej fotografie. A tak sa cez rôzne podoby fotografie a jej možnosti fluidne pohybujeme z analógu do digitálu, opačne a späť úplne prirodzene a nezamýšľame sa už viac nad pojmom originál.

Myslím si, že dnes je oveľa dôležitejšie hovoriť o tom, či je možná originalita vo fotografickom prístupe.

V projektu Metanoia najdeme minimum vyloženě vyfotografovaných fotografií. Vetšinou se jedná o výsledek technologického experimentu. Co za tím stojí?

V projekte som sa snažila stelesniť Flusserovho experimentálneho fotografa. Vilém Flusser bol český spisovateľ a v 80. rokoch minulého storočia sa snažil predpovedať budúcnosť technického obrazu. Budúcnosť, o ktorej písal, žijeme teraz a je fascinujúce uvedomiť si, že niekto bol schopný vizionársky pozerať do budúcnosti. Zdá sa mi, že súčasnosť nás tak pohltila, že nedokážeme ani identifikovať, aké zmeny sa momentálne dejú nielen s fotografickým médiom, nieto ešte predpovedať niečo. V knihe Do universa technických obrazů (2001) písal o tom, že svet budeme ovládať pomocou končekov svojich prstov, čo sa vlastne dnes deje úplne prirodzene. Tiež písal o tom, že ak chce človek-fotograf získať svoju slobodu, musí bojovať s aparátmi, ktoré sú black boxy s prednastavenými možnosťami použitia, čím ľudí programujú. Takže experimentálny fotograf je ten, ktorý ide proti aparátu, nachádza možné spôsoby, ako obísť systém, ako použiť aparát spôsobmi, na ktoré nebol naprogramovaný. Nikdy ale neuviedol príklad autora, ktorý by takto pracoval. Preto sa tento prístup snažím naplniť a používam rôzne metódy pri vytváraní jednotlivých častí tohto projektu, pričom využívam hlavne Polaroid, a poukazujem na to, že je v súčasnosti absolútne aktuálnym médiom.

Fotíš tedy ještě vůbec? Nechybí ti „klasický“ způsob fotografování?

Fotím hlavne zákazky, ale to je o niečom úplne inom. Fotenie pre umelecké projekty mi skutočne chýba a preto sa chcem načas vrátiť k projektu Utopia, ktorý je spracovaný v rôznych podobách od roku 2019 a možno ho aj finálne uzavrieť, uvidíme.

Jaký svět zachycuje projekt Utopia? Na jaká místa se díváme? A co zobrazují?

Hlavnou premisou projektu je uvedomenie si, že fotografia predstavuje zidealizovaný stav, vždy má v sebe utopickú podstatu. Fotografia je utópia sama o sebe. V projekte používam rôzne fotografické prístupy (analóg, Polaroid, 8 mm film, experimentálne techniky), pričom zakaždým zaznamenávam to isté miesto, ktoré je istým spôsobom aj nemiesto. Totižto ak sa na tom mieste nachádzate, atmosféra tohto miesta vás pohltí a nechápete, že niečo také vôbec existuje, pôsobí na vás nereálne, ako z iného sveta. Zástupným stavebným prvkom obrazu sa stáva stĺp ako nosný element celého projektu. Ten repetitívne až obsesívne zaznamenávam, čo môžeme považovať za istú formu existenciálneho rituálu.

Stĺpy, ktoré fotografujem, sú vlastne ruiny. Sú to pozostatky niečoho, čo bolo, minulosti, outsideri súčasnosti a zostávajú otázkou budúcnosti. Zamýšľam sa, či sú tieto stĺpy len nostalgickým pohľadom na utopickú krajinu, alebo sú varovaním pred budúcnosťou, kde sú ľudia zastaraní, nepodstatní.

V tvém popisu k projektu Utopia se můžeme setkat s různorodým uvažováním nad materialitou. Ať už ve vztahu k okolnímu prostoru nebo fotografii samotné. Jak s materialitou ve fotografii pracuješ?

Nad fotografiou (analógovou, instantnou) rozmýšľam cez pojem citlivej vrstvy. Tú je možné ovplyvniť, spracovať, ako aj ukázať vo fyzickom svete cez jej materialitu a špecifiká. Citlivá vrstva je vlastne fotoemulzia, ktorá je súčasťou analógovej, ale aj instantnej fotografie. Vie byť až príliš organická, ale zároveň neskutočne krehká.

V každom projekte je pre mňa dôležité, aby materiály, ale aj spracovanie bolo odôvodnené, zmysluplné a hovorilo o vybranej problematike či podporovalo daný koncept.

Jakou roli v tvé práci hraje chyba, náhoda a čas?

Náhodu a chybu považujem za prirodzenú súčasť svojej tvorby. Častokrát je výsledok ovplyvnený náhodou ešte zaujímavejší ako zamýšľaný zámer. Práve preto rada používam Polaroid aj analóg, pretože možnosť náhody či chyby pri procese tvorby je väčšia, ako keď použijete digitál. Odzrkadľuje to aj život samotný; nikdy nemáme všetko úplne pod kontrolou.

Čas, svetlo a priestor sú primárne premenné fotografie, nad ktorými ma baví rozmýšľať, sú pre mňa nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie, nech zvolím akýkoľvek postup, napríklad ich negáciu. V projekte Aperture (2022) som sa obmedzila na použitie svetla, času, svetlocitlivého materiálu a snímacej častice – šošovky (ktorá je súčasťou fotografických objektívov) a vznikol z toho kompaktný projekt, v ktorom môžete rozmýšľať nad podstatou fotografie, no zároveň je veľmi poetický.

Nemáš někdy chuť vystavovat jenom své myšlenky? Je fyzická fotografie pro reflexi média fotografie naprosto nezbytná?

To vôbec nie je zlý nápad, určite by som to raz v nejakej podobe rada vyskúšala. Ako experiment by to stálo za pokus. A potom budem vedieť odpovedať na druhú časť otázky, ale myslím si, že fyzické fotografie či konkrétna realizácia sú dobrým vizuálnym materiálom, ako sprostredkovať isté myšlienky a osvetľovať toto magické nevyčerpateľné médium fotografie.

– – –

Magazín PARADAJS PHOTO je neziskový projekt, ktorý žije fotografiou. Ak nás chcete podporiť, môžete tak spraviť jednorazovo alebo pravidelným darom cez darcovský portál DARUJME.sk. Ďakujeme!