Piotr Gaska

Weronika Gęsicka, umelkyňa pochádzajúca z Włocławeku, už roky vytvára vizuálne diela, v ktorých zohráva hlavnú úlohu fotografické médium – ako nástroj reflexie nad spoločenskou pamäťou, kultúrnymi premenami či mechanizmami budovania naratívov. Jej tvorba predstavuje komplexné vizuálne konštrukcie, ktoré spochybňujú naše kognitívne schopnosti. Autorka nás zvyčajne prenáša do minulosti, no nejde o sentimentálne spomienky na uplynulé časy či pokus o rekonštrukciu súkromných pamäťových archívov – skôr o ich dekonštrukciu prostredníctvom fikcie. Obrazy – často vytrhnuté z kontextu – sa stávajú východiskovým bodom pre kladenie otázok o pravde, poznaní a o tom, ako formujeme kolektívnu identitu.

Gęsicka sa neobmedzuje na jeden zdroj – pracuje s nájdenými fotografiami z rozľahlého sveta internetu, nekonečných databáz fotobánk, starých policajných či tlačových archívov. Jej prístup je založený na analýze vizuálnych kódov a dekonštrukcii ich významov.

Deväťdesiate roky v Poľsku – ale aj v iných krajinách, ktoré si práve prešli „demokratickým recyklovaním“ po páde ZSSR – predstavovali skúšobné pole pre turbokapitalizmus. Železná opona, ktorá mala „chrániť nevinnosť“ sovietskych republík pred skazeným svetom imperiálneho Západu, padá. Sila, s akou nové, farebné a „lepšie“ preniká cez tento „koniec dejín“, účinne vytláča a v konečnom dôsledku nahrádza staré, sivé a horšie – teda všetko, čo sme dovtedy poznali z obchodných pultov, televízie a ulíc miest a mestečiek.

Našu teoretickú fascináciu západným svetom vystrieda fyzicky hmatateľná účasť na ňom. Noví známi, ktorých sme si pozvali domov spolu so zakúpením farebného televízora, nás prevedú nuansami komplikovaného nového a lepšieho sveta. Ako žiť, čo si obliecť, aký jedálenský servis si vybrať, aby sme nezaostávali – to všetko nám poradia Brenda a Brandon so svojimi priateľmi z Beverly Hills, či rodiny ropných magnátov zo seriálu Dallas.

Základnou podmienkou, ako sa zúčastniť, nezostať pozadu a zapadnúť, sa stáva zbieranie artefaktov, ktoré dnes ľahko nájdeme na preplnených regáloch obchodov – tých, ktoré už viac nie sú prázdne. Menia sa aj ulice, pretože lekcie „kým byť“ sú podporené všadeprítomnými bilbordmi, ktoré „rozveselia“ naše smutné, šedivé mestá. Svet pravdy, ktorý sme doteraz poznali, nahradí nová pravda – pre mnohých z nás bolestivá lekcia neprispôsobivosti, nového typu chudoby a spoločenských dynamík, ktoré budú často poznačené násilím prameniacim z frustrácie.

Skúšobné pole transformačného obdobia bolo zároveň priestorom, v ktorom vyrastala Weronika Gęsicka. Spomienky umelkyne na toto obdobie smerujú najmä k Amerike, o ktorej hovorí: „...bola vtedy symbolom sna o slobodnom svete. Pre ľudí žijúcich na východ od železnej opony bola dlhý čas akýmsi zakázaným ovocím, ktoré sa zrazu stalo možným naplniť aj u nás. Bola to brána do lepšieho sveta, spájaného s niečím ideálnym – alebo aspoň oveľa lepším ako všetko, čo nás obklopovalo. Mala som pocit, že sme boli zaplavení americkou kultúrou, a preto je pre mňa v mnohých ohľadoch dnes rovnako dôležitá ako Poľsko. Pre mnohých mladých Európanov bolo – a stále je – veľkým snom precestovať Spojené štáty ako filmoví hrdinovia. Ja som takú cestu absolvovala v roku 2015 a inšpirovala ma k vytvoreniu projektu Traces.“

Projekt Traces (2015 – 2017) priniesol umelkyni zaslúžené miesto vo svete súčasného umenia. Fotografie z amerických archívov, ktoré umelkyňa nakupovala vo fotobankách a následne výrazne upravovala v Photoshope, sú zároveň prejavom jej fascinácie samotnou Amerikou 50. a 60. rokov minulého storočia, ako aj kritickou reflexiou pamäti. Predstavujú zároveň príspevok do diskusie o pravde a postpravde – téme, ktorú ešte viac rozvíril umelý svet sociálnych médií.

„Fotografie z 50. a 60. rokov minulého storočia, najmä tie americké, majú veľmi špecifickú atmosféru – často zobrazujú idealizovaný, pastelový svet, ktorý na prvý pohľad pôsobí dokonale. Obsahujú množstvo spoločenských klišé, ktoré používame dodnes – napríklad tie spojené s modelom rodiny. Tento špecifický vizuálny jazyk päťdesiatych rokov je dnes zreteľne prítomný aj vo svete sociálnych médií, najmä na Instagrame. Tam si tiež inscenujeme rôzne situácie, aby sme vytvorili obraz toho, ako chceme, aby nás vnímali ostatní – a pritom ide len o akýsi náznak skutočného sveta. Práca s archívnym materiálom bola pre mňa spôsobom, ako ukázať, že vizuálne obrazy sa opakujú v cykloch a že stále spracovávame tie isté motívy. Je to zároveň projekt o pamäti – individuálnej aj kolektívnej, ktorú tvoria tisíce obrazov z minulosti a ktoré formujú naše vnímanie súčasnej reality.“

Instagramový svet je svet bez chyby. Dokonalé raňajky na exotickej dovolenke s večne usmiatou životnou láskou niekoho iného. Dokonalá rodina v sterilnom priestore moderného bytu sa stará o zdravé vzťahy základnej spoločenskej bunky. Gęsicka sa nezastavuje pri samotnom zbieraní archívnych fotografií. Používa ich na zvýraznenie problému, ktorý už v nich je, no ukrýva sa pod tenkou vrstvou „jemného prefarbenia reality“. Túto farebnú glazúru umelkyňa zoškrabuje, láme a zotiera – robí to s humorom, prekvapením a zneistením.

Neistota toho, čo bolo (odfotené), ktorá Barthesovi chýba a ktorá vedie Françoisa Soulagesa k tvrdeniu, že fotografia je to, „čo bolo odohrané“, je výborne viditeľná v projekte Traces.

Digitálna koláž, teda nástroj, ktorý umelkyňa používa, nie je náhodnou technikou. Vracia sa k nemu aj v ďalšom svojom projekte Cliffhanger (2019 – 2022). Rovnako ako v predchádzajúcom projekte, ani tu sa umelkyňa nevyhýba humoru, zaoberá sa témou pamäti a manipuluje obraz, no celkový charakter diel naberá ešte znepokojujúcejší rozmer, vyvolávajúc strach alebo klaustrofóbiu.

„V projekte Cliffhanger opäť siaham po archívnych fotografiách, no atmosféra tu pôsobí oveľa napätejšie. Všetky koláže sú vytvorené na základe archívnych stockových fotografií z rôznych miest a období. Každý z troch cyklov do určitej miery rozpráva o pocite narastajúceho napätia a kultúre strachu, v ktorej žijeme už nejaký čas. Vidno čoraz väčší rozpor medzi realitou z televíznych programov alebo spravodajských portálov, kde sme zaplavovaní negatívnymi informáciami zo sveta a realitou sociálnych médií, ktoré sa stávajú únikom do zvláštnej, umelo vytvorenej krajiny, kde život plynie vlastným rytmom a možnosť plnej tvorivej prezentácie obsahu nám dáva pocit bezpečia. Pohyb medzi tak odlišnými realitami je niekedy náročný a spôsobuje napätie a frustráciu. V týchto prácach som sa rozhodla použiť čiernobielu farebnú škálu, ktorá prináša určitý druh utlmenia a umožňuje sústrediť pozornosť na iné prvky. Čiernobiele fotografie v nás vyvolávajú nostalgiu za minulosťou, túžbu po starých časoch, ktoré sa javia ako únik do bezpečného, dobre známeho priestoru. Chcela som v týchto dielach zachovať práve takýto druh emócií.“

Čo je lepšie? Mať vlastný štýl alebo skôr meniť jazyk a formu podľa potreby a témy, o ktorej rozprávame? Na túto otázku neexistuje jednoznačná odpoveď. Gęsicka má svoj vlastný štýl a nebojí sa ho používať. Ako sama píše: „Nemám veľkú potrebu neustále prekvapovať formou, pretože vždy sa najprv sústredím na tému, ktorá je pre mňa najdôležitejšia. Až potom vymýšľam detaily, ako bude projekt nakoniec vyzerať.“

Témou posledného projektu umelkyne sa stáva Encyklopédia (2023 – 2025). Na prvý pohľad nudná svojou formou, no zároveň mimoriadne užitočná publikácia. Encyklopédia v rukách Weroniky Gęsickej nadobúda nové významy. Umelkyňa dva roky zbiera informácie a robí výskum o fiktívnych heslách, ktoré sa ukázali nie ako vedomý nástroj šírenia dezinformácií, ale ako gesto obrany proti nečestným vydavateľom, ktorí by chceli kopírovať cudziu publikáciu.

Projekt sa mierne líši od ostatných diel umelkyne, pretože, ako sama hovorí: „Je to môj prvý projekt, v ktorom je text rovnako dôležitý ako obraz. Encyklopédia sú ilustrácie konkrétnych encyklopedických hesiel, preto samotný proces ich tvorby vyzeral inak ako práca na predchádzajúcich sériách. Je to tiež projekt, na ktorý som sa veľmi dlho pripravovala, ešte predtým, než som začala pracovať na vizuálnej stránke. Počas dvoch rokov som vyhľadávala fiktívne heslá, ktoré som chcela ilustrovať, kupovala som na internetových aukciách originálne publikácie s týmito heslami, prezerala tisíce archívnych fotografií, aby som vybrala tie, ktoré by mohli poslúžiť ako základ pre ilustráciu veľmi konkrétnych encyklopedických popisov. Až potom sa začala namáhavá práca na kolážach.“

Weronika Gęsicka pevne zakotvila vo svete umenia nielen v Poľsku, ale aj na medzinárodnej scéne. Jej rozpoznateľný štýl, jazyk plný humoru a nejednoznačných nuáns, ako aj aktuálnosť tém, ktorým sa venuje, robia z nej zrelú a zaujímavú autorku.

„Vy, Poliaci, sa často zaoberáte témou pravdy,“ počul som raz od svojho profesora, keď som na štúdiách v Taliansku prezentoval semestrálnu prácu. Zhrnutie záujmov študentov umenia zo strednej Európy talianskym vyučujúcim ma malo prekvapiť. Do istej miery sa tak stalo, nikdy však natoľko, aby som dôkladne preskúmal správnosť tejto – mimochodom zaujímavej – poznámky. Dodnes neviem, či je umenie, ktoré sa pýta na pravdu, fenoménom špecifickým pre tvorcov práve z tohto kúta sveta. Termín hypernormalizácia, vytvorený ruským historikom Alexejom Yurchakom a následne rozšírený britským dokumentaristom Adamom Curtisom, by mohol byť stopou, ktorá to naznačuje.

„Všetci vedeli, že (systém Zväzu sovietskych socialistických republík) bol falošný, ale keďže nikto nemal žiadnu alternatívnu víziu iného druhu spoločnosti, jednoducho prijali tento pocit úplnej umelosti ako niečo normálne,“ píše Curtis, vysvetľujúc názov svojho vynikajúceho dokumentu z roku 2016. Fikcia ako protéza pravdy, alebo skôr fiktívna pravda, bola skutočne stavom spoločnosti za železnou oponou v 80. rokoch. Ale nie sú stockové fotografie, Instagram a sociálne médiá v podstate súčasťou tej istej ontologickej kategórie? A nie je to teda otázka, ktorá by mala zaujímať celý svet? Zdá sa mi, že nejde o kopernikovský zvrat, pretože podľa môjho názoru je odpoveď jednoznačná: áno.

Weronika Gęsická to pochopila už takmer pred 10 rokmi, keď skúmala priestory fiktívneho sveta, v ktorom naozaj žijeme.

– – –

Magazín PARADAJS PHOTO je neziskový projekt, ktorý žije fotografiou. Ak nás chcete podporiť, môžete tak spraviť jednorazovo alebo pravidelným darom cez darcovský portál DARUJME.sk. Ďakujeme!