Jana Gombiková

Foto: Vladimíra Savkaničová

Fotografia a fotografická scéna nie sú len veľké projekty a prestížne výstavy známych fotografov a fotografiek. Kariéra mnohých z nich začala práve vo fotokrúžku v malom meste. Sama z jedného pochádzam a viem, aké je dôležité rozvíjať záujem o umenie práve vo veku, kedy možno nemáme na dosah ,,veľký svet‘‘ a jeho možnosti. Máme však citlivosť a nadšenie. A predovšetkým ľudí naokolo, ktorí sú ochotní venovať svoj čas a energiu prostrediu svojho regiónu. Takýmito ľuďmi sú členovia a členky o.z. pointA (Vladimíra Savkaničová, Tomáš Savkanič, Mária Mišková a Ján Vajs), ktorí v Humennom už po 5. krát v spolupráci s fotoklubom Reflex (Jozefom Lauruským, Ľudovítom Hruškom a Vladimírom Vajsom), Vihorlatským múzeom v Humennom, Mestským kultúrnym strediskom Humenné, Vihorlatskou knižnicou v Humennom a History art & music clubom a Veronikou Marek Markovičovou zorganizovali mikrofestival súčasnej fotografie FOTOpotulky. V jeho anotácii sa dočítame, že má za cieľ prepájať regionálnu tvorbu so súčasnou slovenskou profesionálnou scénou a zároveň rozvíjať v Humennom záujem o fotografiu. Prehliadky prác regionálnych fotografov sú doplnené premiérovými site-specific výstavami. V minulých rokoch mali možnosť Humenčania vidieť napríklad výstavu Kvet Nguyen, Zuzany Pustaiovej, či Martina Kollara. Už predošlé výstavy vo mne vzbudili zvedavosť, a tak som sa možnosti zúčastniť sa tohto ročníka potešila. Jeho súčasťou boli aj sprievodné aktivity - FOTO debata Veroniky Marek Markovičovej s fotografmi Jozefom Česlom a Vladimírom Vajsom, či prednáška a workshop pre študentstvo miestnych stredných škôl.

Prednáška Veroniky Marek Markovičovej Toto som ja pre študentky Súkromnnej strednej odbornej školy pedagogickej EBG v Humennom v priestoroch Vihorlatkého múzea v Humennom, Foto: Vladimíra Savkaničová

Fotoworkshop na tému Toto som ja v spolupráci s Veronikou Marek Markovičovou, Vladimírou Savkaničovou a Jozefom Česlom pre študentky Súkromnnej strednej odbornej školy pedagogickej EBG v Humennom na nádvorí Vihorlatkého múzea v Humennom, Foto: Jana Gombiková

Z FOTOdebaty v History art & music club, Foto: Vladimíra Savkaničová

Festival započal ukončením – dernisážou výstavy fotografa Martina Demjana Krajina mojich návratov v kurátorskej koncepcii Márie Miškovej. Martin Demjan, povolaním stavebný robotník, je členom miestneho fotoklubu Reflex. Venuje sa predovšetkým klasickej čiernobielej fotografii. Krajinárska fotografia Demjana má široký rozptyl – od celkov, až po takmer abstraktné či minimalistické kompozície. Výstava Krajina mojich návratov odprezentovala rôzne aspekty Demjanovej krajinárskej tvorby, čo je niekedy na škodu, keďže bolo zjavné, že autor má silné výtvarné cítenie a je aj remeselne zručný. Škoda, že jeho tvorba (alebo aspoň výber z nej, ktorý som mala možnosť vidieť na výstave ) nebola viac sústredená na hlbšie spracovanie témy. Demjanova krajina tak trochu kĺže po povrchu – nie v kvalite a hĺbke jednotlivých fotografií, ale v celkovej výpovednej hodnote, ktorú by som očakávala od tak dlhodobého zaznamenávania krajiny rodného regiónu.

Z výstavy Marina Demjana: Krajina mojich návratov v Mestkom kultúrnom stredisku Humenné, natáčanie reportáže o výstave s kurátorkou Máriou Miškovou, Foto: Vladimír Vajs

Z výstavy Martin Demjan: Krajina mojich návratov, Mestské kultúrne stredisko Humenné, Foto: Vladimír Vajs

Súčasťou FOTOpotuliek je aj veľkoformátová inštalácia Námestie V. pred Vihorlatskou knižnicou, ktorá prezentuje diela niekoľkých autorov a autoriek – Filipa Harčarika, Veroniky Marek Markovičovej, Vandy Mesiarikovej, Martina Demjana a mňa – Jany Gombikovej (čo bol aj dôvod, pre ktorý som najprv váhala s prijatím ponuky na napísanie recenzie o tomto festivale). Fotografie spájala spoločná téma verejného priestoru a vzťahu človeka k nemu, ktorá funguje aj napriek rozdielnym autorským prístupom zúčastnených. Osobne ma táto výstava veľmi potešila práve z dôvodu jej umiestnenia a kurátorského výberu fotografií, ktoré okrem pomerne široko zameranej témy ponúkajú aj jednoducho stráviteľný, stále však veľmi kvalitný vizuál, schopný osloviť a pritiahnuť práve ,,negalerijné‘‘ návštevníctvo. V rámci tejto koncepcie som kurátorke výstavy odpustila, že do výberu namiesto autorského umeleckého projektu zaradila moje ,,fotky z dovolenky‘‘ (čo je to zároveň aj dôvod, prečo som si nakoniec povedala, že festival recenzovať budem).

Pohľad na výstavu Námestie V. pred Vihorlatskou knižnicou v Humennom, Foto: Vladimíra Savkaničová

Veronika Marek Markovičová, Z cyklu Rastie(me), 2022

Vanda Mesiariková, Zo série Lignite Land, 2023

Jana Gombiková, Zo série Porto, 2025

Filip Harčarik, Pešia zóna III., Nedatované

Martin Demjan, Krajina XIV., 2012

Pohľad na výstavu Námestie V. pred Vihorlatskou knižnicou v Humennom, Foto: Vladimíra Savkaničová

Vo Vihorlatskom múzeu v Humennom sa konala samostatná výstava Veroniky Marek Markovičovej Doma (2025) v kurátorskej koncepcii Stanislava Piatrika, ktorá mala svoju premiéru práve na festivale FOTOpotulky. Otvorenie výstavy sprevádzala intímna performance Márie Piatrikovej, prepojená s výstavou motívom linolea ako doslovnej aj metaforickej súčasti súkromného priestoru.

Veronika Marek Markovičová, Zo série Doma, 2025

Kde je hranica medzi súkromným a verejným? Kým som, a čo cítim, keď sa zatvoria dvere môjho bytu? Markovičová hovorí o svojej tvorbe ako o autobiografickej – už v predošlom cykle Rastie(me) (2018-2024) spracováva svoju skúsenosť formovania mikrokozmu novej rodiny. Cyklus Doma tematicky nadväzuje na tému rodinného života a hľadania rovnováhy medzi svojimi vlastnými potrebami a potrebami rodiny v čase aj priestore. V tomto cykle zvolila autorka znova kombináciu niekoľkých metód – fotografie na výstave sú obrazmi z rodinného archívu päťčlennej rodiny, sú to však obrazy s univerzálnym presahom – strihanie vlasov, kiahne mladšej sestry, mliečne zuby... Dôverne známe obrazy vracajú diváka do detstva, tentokrát však reflektovaného z pohľadu matky – autorky, pre ktorú sa priestor štyroch stien jej bytu stáva zároveň domovom, ateliérom, bezpečným priestorom, ale aj miestom, kde neexistujú hranice a z ktorého niet úniku. Fotografie sú doplnené tzv. fotolinorytmi a rôznymi objektami, čiastočne vystavenými v sklených muzeálnych vitrínach, kedy sa bežné veci, ako sú práve spomínané mliečne zuby, stávajú tak trochu muzeálnymi artefaktami, ktoré odkazujú práve na obdobie detstva, ktoré s nami napriek svojej pominuteľnosti zostane navždy. Inštalácia si zachováva istú hravosť vďaka kombinácii rôznych techník a rôznych druhov objektov, kedy – tak, ako pri detskej hre, neexistujú pevné pravidlá. Intímnu a autobiografickú výstavu výborne rámcuje text kurátora Stanislava Piatrika, ktorého perspektíva bezdetného muža – teoretika, inteligentne a citlivo zasadzuje dielo trojnásobnej matky Markovičovej do širšieho kontextu. To všetko robí z Doma výstavu, ktorá je zaujímavá nielen v parametroch súčasného umenia, ale môžete na ňu zobrať aj svoju mamu.

Performance Márie Piatrikovej počas vernisáže výstavy Doma na nádvorí Vihorlatského múzea v Humennom, Foto: Vladimír Vajs

Z vernisáže výstavy Doma vo Vihorlatskom múzeu v Humennom, Foto: Vladimír Vajs

Fotoreport výstavy nájdete tu.

Ďalšou z výstav bola in memoriam retrospektíva Filipa Harčarika Odkrývanie času v kurátorskej koncepcii Márie Miškovej. Filip Harčarik (1945-2024) sa fotografovaniu popri profesii stredoškolského pedagóga matematiky a fyziky a neskôr vedení SPŠCH v Humennom venoval takmer celý svoj život, jeho tvorbu ukončil až nástup digitálnej fotografie. Výstava Odkrývanie času prezentuje Harčarikove originálne zväčšeniny z jeho archívu. Napriek pomerne širokému časovému aj tematickému vymedzeniu ponúka jeho práca citlivý a sústredený vhľad do života regiónu, doplnený inovatívnymi kompozíciami, prehovára k divákovi jazykom Martinčekových fotografií, či Hanákových Obrazov starého sveta (ČSSR, 1972). Filip Harčarik prestal fotografovať v období, kedy na scénu prichádza digitál. O dôvodoch môžem iba teoretizovať, ale pri pohľade na jeho retrospektívu mi napadá Koudelkova veta z jeho denníkov: „Konec tvého fotografování nebude, že ses vyčerpal jako fotograf, ale že ten svět, který měls rád, který tě zajímal, už není.“

Filip Harčarik, Severná stena I., Nedatované

Z vernisáže výstavy Filip Harčarik: Odkrývanie času, Mestské kultúrne stredisko v Humennom, Foto: Vladimír Vajs

Pridruženou súčasťou FOTOpotuliek, minimálne pre mňa, bola aj výstava Jozefa Česlu Tatry ešte trochu inak, ktorá bola súčasťou projektu Visual Art Lab (fotografické intervencie) v rámci projektu Humenné – Mesto kultúry. Jozef Česla sa vo svojej tvorbe dlhodobo zaoberá fotografovaním Tatier, preto z tejto série pochádzali aj vystavené diela. Česla, ktorý sa okrem iného venuje aj komerčnej fotografii a podieľal sa aj na digitalizácii zbierkového fondu rôznych kultúrnych inštitúcií, je právom známy ako ,,slovenský Ansel Adams‘‘. Toto prirovnanie je namieste predovšetkým z dvoch dôvodov – tým prvým je sústredený záujem o krajinu, predovšetkým tú divokú, prírodnú, v Česlovom prípade jeho srdcovku – Tatry, tým druhým je práve vysoká technická kvalita jeho fotografií a tlačí. Zatiaľ čo Adams bol vášnivým ochrancom prírody, Jozef Česla je rovnako vášnivým horolezcom a turistom, v mladosti dokonca pracoval ako vysokohorský nosič. Jeho čiernobiele fotografie Tatier sa vyhýbajú tradičnému krajinárskemu gýču. Minimalistické kompozície, obmedzená, napriek tomu dokonale zvládnutá tonalita a štvorcový formát vytvárajú takmer abstraktné obrazy, ktoré existujú mimo času a priestoru.

Jozef Česla, Zo série Tatry ešte trochu inak, 2025

Z vernisáže výstavy Jozef Česla: Tatry ešte trochu inak v priestoroch Súkromnej základnej umeleckej školy Múza v Humennom, Foto: Vladimír Vajs

Súčasťou programu tohto ročníka FOTOpotuliek bola aj výstava výtvarníka, grafika a fotografa s dlhoročnými skúsenosťami v oblasti vizuálnej kultúry Vladimíra Vajsa 10 dní v Istanbule, ktorá komplexne dokumentuje účasť humenského folklórneho súboru Chemlon na 25. ročníku Medzinárodného folklórneho festivalu v Istanbule. Táto výstava sa konala ešte pred samotným festivalovým týždňom v čase od 6. do 30. augusta. Okrem samotných vystúpení na festivale ukazuje Vajs očami priameho účastníka svet folkloristov a život súboru na cestách.

Vladimír Vajs, Zo série 10 dní v Istanbule, 2025

Z vernisáže výstavy Vladimíra Vajsa: 10 dní v Istanbule vo Vihorlatskej knižnici v Humennom, Foto: Vladimíra Savkaničová

Výstavy FOTOpotuliek nie sú primárne cielené iba na milovníkov fotografie, majú skôr ambíciu osloviť diváctvo svojou témou, a to bez ohľadu na spôsob spracovania. Kombinácia postavená na prelínaní regionálneho a celoslovenského, amatérskeho a profesionálneho, ako aj rozdielne tematické okruhy a použité techniky – od klasickej čiernobielej fotografie, cez infra fotografiu až po kombinované techniky sú sympatickou zmesou ušitou na mieru regiónu. Verím, že sa fotografickou krajinou Humenného budeme túlať aj o rok.