Txema Salvans
Tragédia mojich fotografií spočíva v tom, že je v zábere postava
Txema Salvans (1971) je španielsky dokumentárny fotograf. Vo svojej tvorbe sa dlhodobo venuje vzťahu človeka a verejného priestoru, každodenným rituálom, voľnému času a paradoxom súčasnej spoločnosti. Je známy svojím civilným, často ironickým či humorným pohľadom, ktorý v sebe nesie prvky sociálnej kritiky. Medzi jeho najvýraznejšie projekty patria The Waiting Game, Nice to Meet You a Perfect Day. Jeho najnovší projekt Sunday Morning sa sústreďuje na fenomén nedeľného doobedia v katalánskej krajine, kde s odstupom pozoruje ľudí tráviacich čas v autách zaparkovaných na okrajoch ciest, medzi oddychom, únikom a zvláštnou formou súkromia vo verejnom priestore. Salvansove práce sú pravidelne vystavované a publikované medzinárodne a patria k silným hlasom súčasnej európskej dokumentárnej fotografie.
Txema Salvans a Soňa Maletz, PARADAJS PHOTO FEST 2025, B. Štiavnica, Foto: Katarína Selecká
Txema (čítaj Čema - skr. z José Maria, pozn. red.), moja prvá otázka sa týka tvojho vzťahu k fotoaparátu. Ako vznikal tvoj osobitý fotografický štýl?
Ako by som to povedal, my fotografi sme otrokmi fotoaparátov. Úprimne, nemám rád foťáky. Nezaujíma ma ich technická stránka, vôbec ma to neberie. Lenže, keď chceš fotografovať, tak nejaký potrebuješ, však? Je to však vec, ktorá (ma) neustále vyrušuje. Prinajmenšom, ak fotíš ako ja na analóg, pretože všetko, čo som kedy vytvoril, je analógové. Každý fotoaparát ti dáva určité možnosti. Niektoré poskytnú rýchlosť, iné určitý druh kvality alebo správnu perspektívu. Ja som začínal s tým, čo som mal poruke - s 35mm zrkadlovkou značiek Nikon a Leica. A prečo čiernobiela fotka? Nebolo to konceptuálne rozhodnutie. Bol som študent a na škole je úplne normálne začať s čiernobielou fotografiou, vyvolávať filmy a zväčšovať fotografie v čiernej komore.
Svoj prvý projekt Nice to Meet You si fotil veľmi intímnym štýlom. Ako to začalo?
Mal som možnosť vystavovať v galérii Camper, v Barcelone. Je to firma, ktorá vyrába topánky, veľmi známa. Nechcel som, aby sa výstavou môj fotografický projekt ukončil, zamýšľal som ich popularitu využiť a projekt rozvíjať. Povedal som si, že tam vystavím fotky dovolenkujúcich Španielov na španielskych plážach alebo v kempoch, ktoré som fotil pre noviny El País alebo La Vanguardia. Keď som videl, aký veľký záujem vzbudila téma dovoleniek, rozhodol som sa spraviť z toho projekt. Nazval som to “Pozvi Txemu Salvansa stráviť s tebou jeden deň dovolenky.” Vieš, pre fotografa je najťažšie dostať sa k veciam blízko. Dostať nápad je jedna vec, ale ako to nafotíš? Takže toto “Pozvi Txemu...” mi dalo príležitosť dostať sa do súkromia mnohých ľudí. Asi by to nefungovalo v USA, ale v Španielsku áno. Ak sa pozrieš na fotografie z Nice To Meet You, sú fotené naozaj z tesnej blízkosti, sú veľmi tesne orámované, čo si vyžadovalo veľa energie. Ale bolo to asi pred 25 rokmi, vtedy som tú energiu mal.
**Neskôr si začal fotiť na stredoformát. Prečo táto zmena? **
Po projekte Nice To Meet You som stratil chuť fotiť ďalej s 35 mm fotoaparátom. Mal som pocit, že som vyčerpal všetky estetické zdroje. Jedna rodina z prvého projektu mi ponúkla ich fotoaparát stredného formátu. Bola to dvojoká zrkadlovka Rolleiflex. Prišiel som si ju k nim domov vyskúšať a zapáčila sa mi. Keď som potom dokončil knihu Nice to Meet You, kúpil som si Hasselblad a Rolleiflex a začal pracovať s nimi. Keď začneš fotiť, chvíľu trvá, kým sa zorientuješ, ale po projekte Nice To Meet You som pochopil, že mi vyhovuje pracovať na témach súvisiacich s voľným časom a oddychom. V Španielsku, v Stredomorí nájdeš kopu miest, kde ľudia chodia iba tak relaxovať. Vtedy som sa rozhodol kúpiť si dodávku, v ktorej sa dá aj spať, tzv. furgonetu (tento typ auta bol skonštruovaný v Bratislavských automobilových závodoch, pozn.red.) a začal s ňou obchádzať Stredomorie.
Keď zmeníš fotoaparát, je to, ako keby si prepla hudobný kanál. Tancuješ na rock a zrazu, tango. Ale ak si už predtým tancovala, prispôsobíš sa rýchlo. Každý fotoaparát je iný. Napríklad, na Hasselblade musíš film posúvať ručne, čo je dosť hlučné. Aj pocit vzdialenosti od ľudí je iný. A tak som so stredným formátom začal pracovať na sérii My Kingdom, projekte, ktorý neskôr vyšiel vo vydavateľstve MACK.
V projekte My Kingdom si vzal fotografie dovolenkujúcich Španielov a prepojil si ich s prejavmi kráľa Juana Carlosa I. Aká bola tvoja motivácia?
Chcel som projekt pretvoriť na niečo politickejšie a sociálnejšie. Prečítal som si všetky vianočné prejavy kráľa Juana Carlosa I., ktorý sa dostal k moci po smrti generála Franca v roku 1975. Toto obdobie sa nazýva "prechod" (alebo španielsky prechod k demokracii, pozn.red.). V tých prejavoch sa vždy snažil vytvárať “relato” - príbeh o tom, čo znamená Španielsko, ďakoval španielskemu ľudu za tvrdú prácu a vždy spomenul, že to najlepšie v našim životoch je Španielsko. Idea štátu je ale subjektívna myšlienka, ktorú si vytvorili ľudia. Keď letíš, zhora z lietadla nevidíš štáty. V tom čase sme však potrebovali nejaký príbeh, aby sme uverili v toto nové Španielsko. Takže všetky jeho prejavy boli plné Španielska.
No a v rámci projektu My Kingdom som tieto prejavy zmiešal, použijúc typografiu telepromptera, s mojimi fotografiami Španielov na dovolenke, aby som súboru dodal viac politických a konceptuálnych úrovní. Keďže to vyšlo knižne, na konci knihy nájdeš aj výber podobných prejavov z celého sveta.
Neskôr si opäť zmenil fotoaparát. Pre projekt o sexuálnych pracovníčkach Waiting Game si použil veľkoformátový prístroj, s ktorým sa fotí architektúra. Aký si mal dôvod?
Nechcel som, aby fotografované ženy boli rozpoznateľné, rozhodol som sa preto pracovať s veľkým formátom. V tomto prístroji môžeš korigovať línie a všetko je dokonalé. Chcel som si udržať odstup, ochrániť identitu fotografovaných a veľký formát mi umožnil zamerať sa na krajinu, nie na konkrétnu osobu. Samozrejme, s týmto typom fotoaparátu musíš použiť statív, a to je úplne iná káva. Keď dáš fotoaparát na statív, máš možnosť pozorovať, čo sa deje na okrajoch záberu. Rozhoduješ sa, čo ukázať chceš a, ...a to je kľúčové, čo ukázať nechceš. Ak by som mal fotografie rozdeliť iba na dva typy, boli by to fotky fotené z ruky a tie fotené zo statívu.
Pri práci s veľkým formátom v hľadáčiku nevidíš len fotku, ale aj kontext, scenár. Je ako divadelné predstavenie. Tragédia mojich fotografií je práve v tom, že na tom zábere niekto je. Niekto, kto v tom prostredí žije. Ľudia sú na mojich fotografiách, pretože chcem, aby tam boli. Ich fyzický vzhľad však nemá v tomto type fotografie žiadny význam, dôležitý je kontext.
Pamätáš si, keď si prvýkrát videl fotografiu z veľkoformátového fotoaparátu? Prekvapil ťa výsledok?
Nepamätám, mal som iné starosti. Keď som s ním začal pracovať, snažil som sa čo najlepšie pochopiť, ako funguje, aké sú jeho možnosti a kde limity. Prinajmenšom pri analógovej technike je to nesmierne dôležité. Digitál je oveľa rýchlejší, má kvality, s ktorými môžeš robiť všetky druhy fotografií, a až potom ich upravovať v postprodukcii. Veľký formát má obmedzené možnosti.
Ďalšia vec je, že nepodlieham trendom. Veľa ľudí, keď pracuje s digitálom, má tendenciu riadiť sa tým, čo je vo fotke “in”– ako upraviť farby, kontrast, čo s čiernobielou fotkou. Ale s filmom máš proste to, čo máš. Aj preto milujem prácu s analógom - je to moje územie. Už dvadsať rokov pracujem s tým istým fotoaparátom, tým istým objektívom, a tým istým typom filmu. Ovplyvňuje ma však počasie. Pracujem len počas slnečných dní, takže obloha je sýtomodrá. Pri skenovaní alebo tlači sa snažím iba o to, aby som, podobne ako v kinematografii, zladil všetky modré a dosiahol rovnaké svetlo.
Zmenili sa tvoje pracovné postupy s neustálym zvyšovaním sa cien analógových filmov?
Áno, filmy sú drahé, a len vyvolanie filmu bežne stojí okolo 20 eur. Moja žena nerozumie tomu, ako môžem dávať viac peňazí na filmy ako na potraviny (smiech). Ale vysoká cena zároveň spôsobuje, že musím byť pri fotení efektívny. Niekedy je to ťažké, je to nákladný štýl práce. Nie je to ako s digitálom, s ktorým môžeš fotiť do zbláznenia. S veľkým formátom si vždy hľadám presné miesto, odkiaľ spravím fotku a úplne sa napojím na to, čo sa deje predo mnou. Fotím zo strechy mojej dodávky, takže všade ťahám auto. Ak ma niektorá scéna veľmi zaujme, vyfotím možno 1 – 2 rolky, to znamená 8 - 16 políčok filmu.
Musím však povedať, že to nie je o vyššej kvalite fotografie, v porovnaní s digitálom. Mne sa proste páči, že existuje negatív, nejaká fyzická evidencia. Digitálny fotoaparát síce odfotí lepší detail, ale ja detail nehľadám. Práveže milujem ten nedostatok detailu, aj to, že zaostrenie v analógu nie je dokonalé. Vieš, mám radšej starú stoličku, ktorú som našiel na ulici, ako novú, dokonalú z IKEA. Možno je to určitý poetický spôsob uvažovania. Okrem toho, pevné disky sa kazia a fotografie sa môžu vymazať. Ak stratíš negatív, je to tvoja chyba, ale digitálna fotografia môže kedykoľvek zmiznúť len tak bez tvojho zavinenia.
Si Katalánec. Je pravdou, že tvoja úroveň angličtiny zapríčinila stratu niektorých pracovných príležitostí?
Je to pravda. Asi je jasné, že ak v správnych chvíľach nevieš adekvátne zareagovať, lebo nemáš dostatočnú slovnú výbavu, môžeš premeškať správny moment a prísť o príležitosť. Myslím, že mám istý druh talentu, nie však na jazyky. Niekto sa poľahky naučí aj päť-šesť jazykov, ja však na to nemám bunky. Je to ako v hudbe, keď jednoducho nevieš rozpoznať, že niekto spieva falošne. Moja žena je huslistka a vždy vie, keď zaznie falošný tón. Ale áno, myslím si, že vo fotografii, všeobecne v umení, anglosaský svet ovláda všetko, dokonca aj v Barcelone. Aj kurátori či galeristi rôznych národností sa spolu, na veľkých podujatiach, rozprávajú po anglicky. Je to tak a nedá sa to zmeniť. A ak nevieš dostatočne dobre jazyk, necítiš sa bezpečne, pretože sa v ňom nemôžeš vyjadriť v celej svojej komplexnosti. Znie to možno neuveriteľne, ale niekedy som sa dokonca rozhodol neurobiť prezentáciu alebo som nešiel na určité stretnutia, pretože som nevedel dostatočne zrozumiteľne opísať koncept môjho projektu. Umelecké koncepty sú veľmi intuitívne, potrebuješ proste nájsť tie správne slová.
Fotografuješ len v rodnom Španielsku? Je to vedomé rozhodnutie?
Vždy pracujem v Španielsku. Vyštudoval som biológiu a potrebujem veciam rozumieť, aby som o nich mohol hovoriť. Ak by som išiel fotiť na Kubu alebo do Indie, výsledná práca bude síce estetická, ale nie koncepčná. Nemám potuchy, čo sa tam deje. A niekedy si aj myslíš, že tomu čo vidíš rozumieš, ale aj tak nerozumieš. Keď fotím v Španielsku, ide o kultúru, ktorá je mi vlastná, a aj keď fotím cudzích ľudí, máme predsalen spoločné kultúrne podhubie.
Ale má to aj iný aspekt. Keď som mal príležitosť vydať knihu s Michaelom Mackom v jeho vydavateľstve MACK, Michal ma požiadal o ukážky mojich prác. V tom momente som si pomyslel – ok, ale moje fotky sú o Španieloch. Ak nie si Španiel, nebudeš im rozumieť, môže sa to zdať trochu ploché, niečo ako fotky pre National Geographic. V tom čase prebiehal konflikt medzi Španielskom a Katalánskom, a takisto som v tom období čítal knihu Sapiens. Stručná história ľudstva od Yuvala Noaha Harariho, ktorá ku mne veľmi zrozumiteľne prehovárala, a samozrejme, mal som svoje fotky. Zobral som všetky tieto ingrediencie a začal som variť,... a uvaril som pre Michela perfektnú paellu. Jemu sa to páčilo, a vyšla kniha My Kingdom/Moje kráľovstvo (2018). Chcem tým len povedať, že pri fotografiách je najdôležitejší kontext. Nemalo by to byť len o pekných fotkách. Necháp ma zle, milujem pekné fotky a pracujem na tom, aby bola každá dobre skomponovaná, až klasická. Ale tiež sa snažím, aby každá fotografia fungovala vedľa tej nasledujúcej. Chcem jednoducho rozprávať o tom, akí ľudia sú, nielen o tom, čo sa deje na určitom mieste.
Považuješ sa za úspešného v tom, čo robíš?
Úprimne, sláva ma nikdy veľmi nezaujímala a fotografia, ako výsledok, je niečo veľmi malé, zanedbateľné. Ale svoju prácu beriem vážne, som veľmi disciplinovaný. Vieš, makal som, aj keď som nemusel, neboli to zákazky. Moja fotografia existuje, pretože chcem niečo zachytiť. Aj keď to nie je nutné. Ak to zajtra všetko spálim, nič sa nestane. Chápeš? Nič sa nestane. Ale, ak chceš porozumieť Španielsku v určitom konkrétnom čase, moje fotky k tomu môžu byť užitočné. Musím však povedať, že som na svoju prácu hrdý, dáva zmysel môjmu každodennému životu. To je hlavný cieľ. Keď sa zahĺbim do projektu, udržuje to moju myseľ v kondícii. Svet, ktorý vidím, prekladám do fotografií, pretože neviem písať ani maľovať. Je to spôsob, akým sa dokážem udržiavať v rovnováhe. Svet je hrozný, my ľudia sme, ako živočíšny druh, jednoducho príšerní. Akceptovali sme tie najpodivnejšie a najstrašnejšie veci a dnes ich považujeme za normálne. Fotografovanie je pre mňa spôsob, ako si udržiavať vnútornú rovnováhu. Ale ak niekoho, kto sa zaujíma o fotografiu, moje fotky nezaujmú, proste sa na ne nedokáže napojiť, je to úplne v poriadku.
Ktorý z tvojich projektov, fotografií alebo príležitostí, ktoré sa ti stali v profesionálnom živote, hodnotíš ako najdôležitejšiu?
Neviem, či ti dám uspokojivú odpoveď. Nie som typ fotografa, ktorý začal fotiť, pretože bol ohromený tým, čo uvidel v čiernej komore v miske s vývojkou. Vybral som si na škole fotografiu, pretože sa mi to zdalo ako ľahká cesta k dobrej známke. Ale je fotografia naozaj jednoduchá? Po technickej stránke určite. Máš svetlo, expozičný čas... Ťažké je hľadať, čo tou fotografiou vlastne chceš povedať.
Ja som bol od malička zvyknutý byť sám, je to pre mňa prirodzené. Vždy som bol veľmi všímavý a kontemplatívny, dokázal som dlho veci pozorovať. Byť sám je pre mňa prirodzený stav mysle. Samozrejme, mám svoju rodinu, manželku a deti, s ktorými som strašne rád. Ale myslím si, že fotografia si ma pritiahla práve preto, že mi dovoľuje zotrvávať v pre mňa prirodzenom stave mysle. Tam je pointa. Pri fotení nie som do ničoho nútený. Áno, potrebujem pozorovať veci okolo seba, premýšľať nad tým, čo sa deje. Ale keby som bol strašne bohatý, neviem, či by som potreboval stlačiť spúšť. Proste sa rád pozerám.
Ako často v súčasnosti fotíš?
Fotoaparát so sebou bežne nenosím. Ale, už asi tak 20 rokov pravidelne od Veľkej noci do konca júna vyrážam na cesty s mojou dodávkou. Nie som bohatý fotograf, auto má 18 rokov a najazdených 400 000 kilometrov. Ale funguje to skvele. Len tak jazdím, veľa pozdĺž pobrežia Stredozemného mora, vraciam sa na miesta, ktoré mám rád, kde ma niečím zaujala krajina. Niekedy sa tam nič nedeje, ale jedného dňa, keď mám dokonale skomponovaný záber, sa zrazu niečo stane – v diaľke sa objaví maličká postava. A po zvyšok roka, ak hovoríme o vlastnej tvorbe, posledných desať rokov pracujem vždy iba v nedeľu. Od dvanástej do jednej, pol druhej, na parkovisku pri supermarkete Carrefour.
Prezradíš mi viac o tomto aktuálnom projekte?
V tejto chvíli akurát pripravujeme knihu. Projekt Carrefour vychádza zo súboru Perfect Day. Obsahuje fotografie za pätnásť rokov práce (výber sme mali možnosť vidieť na Paradajs Photo Fest 2025, pozn. red.). Vtedy som pracoval na viacerých fotografických projektoch naraz – Waiting Game 1, Waiting Game 2 a Waiting Game 3. Hľadal som všetky tie sexuálne pracovníčky, rybárov a psov, a popri tom som zbieral aj fotky pre súbor Perfect Day. Ale dnes si myslím, že je lepšie sa v danom čase sústrediť a hľadať zábery len k jednej téme.
Pri Carrefour projekte som zmenil uhol pohľadu. V Perfect Day boli fotografie zhotovené z tzv. žabej perspektívy, ale teraz fotím z vtáčej, zo strechy dodávky. To znamená, že ak mám v zábere človeka, ktorý upratuje, odrazu ho obklopí sivá farba parkoviska. Cieľom je, aby boli všetky fotografie prepojené, ako keď nikdy neprerušíš film. Takže to bude jedna dlhá sekvencia plná rôznych aj opakujúcich sa detailov, keďže sú to fotky fotené na jednom a tom istom mieste.
Je to stále ten istý Carrefour, často s tými istými ľuďmi, len na iných miestach v závislosti od počasia. Najprekvapivejšia vec, paradoxne, som ja sám. Nikto tam netrávi toľko času. A aby som nezabudol, najpodivnejšia vec je to, že je zatvorený. Ten supermarket. Chápeš? Ľudia chodia k zatvorenému supermarketu, akoby išli v nedeľu do kostola; je to absurdné. Prídu na túto sivú plochu, vyložia si stoličku, opaľujú sa, učia dieťa bicyklovať sa, umývajú bicykel.
Je pri tvojej práci dôležitá politická rovina?
Všetko je politické. Napríklad, každý sa učíme rozprávať sa s druhými určitým spôsobom, s deťmi, priateľmi, s manželkou/om. Všetko je politické. A je to prirodzené, sme kultúrne a tiež politické bytosti. Moja fotografia hovorí o teritóriu, o tom, ako nakladáme so Stredomorím, ako tvoríme architektúru, kde sa rozhodneme dať betón a zabíjame tak život. A na toto vražedné miesto potom ideš stráviť dovolenku. Všetko je politické. Toto je politické.
Myslím si, že preto sú moje fotografie pre španielskych politikov nepohodlné. Neukazujem na nich ľudí, ako v tom prostredí pracujú. Ukazujme ľudí na dystopických miestach, na ktorých sa rozhodli byť slobodní. Otázka znie, čo znamená "byť slobodný"? Je to naozaj slobodné rozhodnutie alebo je to dôsledok mnohých vecí? Ale fotografia je mnohoznačná. Každý ju číta v závislosti od vlastných emócií a skúseností. Ak si politicky mysliaci človek, uvidíš v mojich fotografiách veľa politických aspektov.
Bol si súčasťou Paradajs Photo Fest 2025. Máš rád takéto malé mestské festivaly?
Myslím, že zdielanie nie je len povinnosť, ale zmysel fotografie. Fotografia, ak ju nikto nevidí, je ako Schrödingerova mačka – neexistuje. Existuje len vtedy, keď sa na ňu niekto pozrie, až vtedy sa kruh uzavrie. Je za tým všetkým toľko práce, že jediný zmysel toho celého je, aby tie fotky potom niekto videl. Ak niekto hovorí, že fotí len pre seba, ok, rešpektujem, ale ja chcem, aby moje fotografie ľudia videli.
A potom, ako pre fotografa tvoriaceho lokálne v Španielsku, je pre mňa zaujímavé pozorovať, čo sa stane, keď moje práce vynesieš von za hranice. Vo vede je to tak, že tí, ktorí študujú malú časticu, môžu pomôcť tým, ktorí študujú celý vesmír. So mnou je to podobné - fotím Španielsko a potom sa snažím poskytnúť o téme dostatok informácií, aby pomohla ľuďom zvonka lepšie pochopiť Španielsko ako krajinu. A napokon, miesta ako tento festival existujú, pretože niekto do toho vkladá energiu. Je to rovnaký druh energie, akú vkladám ja do svojich fotografií a cieľ je podobný: ukázať fotografiu ľuďom a vytvoriť okolo nej buzz. Rád som toho súčasťou.