Alžbeta Kopisová, Matúš Zajac, Pacientky a pacienti psychiatrickej liečebne v Sučanoch

Tri miestnosti, tri rôzne pohľady, ktoré však spája viac, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Dokumentárny fotograf Matúš Zajac, vizuálna umelkyňa a fotografka Alžbeta Kopisová a kolektív autorov a autoriek, pacientov a pacientok Psychiatrickej liečebne v Sučanoch tvoria vizuálno-obsahové vrstvy výstavy Trojpríbeh, ktorú je možné vidieť od 16. októbra 2025 v priestoroch Slovenského národného múzea v Martine – Múzea Andreja Kmeťa.

Fotografka Alžbeta Kopisová prostredníctvom svojich fotografií spracováva osobnú intímnu skúsenosť materstva a robí to bez romantizujúcich nánosov. Na výstave Trojpríbeh predstavuje výber fotografií z dvoch autorských cyklov. V cykle Ešte musím stroviť žlútek mapuje krehkosť očakávania príchodu nového života a v cykle Človek nemôže mať všetko, ale môže mať všetkého dosť zaznamenáva rané štádiá materstva po narodení dieťaťa. Kopisová pomocou fotografického obrazu reflektuje rolu slobodnej mladej matky. Neprikrášlenou formou, s osobitou surovou poetikou, miestami subtílnym, inokedy drsným humorom narúša stereotyp „dokonalej matky“, aký nám spoločnosť rada podsúva. Analógové čierno-biele a farebné fotografické výjavy materstva nie sú idealizovaným zobrazením obdobia, ktoré spoločnosť ešte stále nazýva tak eufemisticky – materská dovolenka. Z fotografií, z ktorých mnohé tvoria autoportréty samotnej autorky, k nám prenikajú neverbalizované otázniky, ako sa v novej situácii zorientovať, ako sa nestratiť, nevymazať samu seba a niekedy aj len prežiť ďalší deň. Kopisová sa vyrovnáva s chaosom, vlastnými pocitmi a emóciami, nepredvídateľným mocným tokom nových udalostí, ktoré sa valia ako hormóny, tečú ako mlieko a ktoré ju menia a zároveň ponechávajú v rutine a v izolácii každodenného všedného dňa, kde sa príchod malého človeka stal stredobodom. Stávame sa svedkami hĺbkovej vnútornej transformácie ženy, ženy - matky, ženy - slobodnej matky, ženy - slobodnej matky a umelkyne, autonómnej bytosti, ktorá sa stáva súčasťou novej reality, zodpovedná za život, ktorý vytvorila. Autorka narúša zaužívanú premisu obrazu „ideálnej matky“, ktorý historicky funguje najmä ako nástroj kontroly ženských tiel a identít – ak je žena presvedčená, že jej hodnota spočíva v starostlivosti o druhých, nebude žiadať moc, slobodu alebo vlastný priestor. Ženské aktérky ako Simone de Beauvoir, Adrienne Rich či Betty Friedan poukazovali na fakt, že spoločnosťou proklamovaný ideál matky je reakciou na ženskú emancipáciu a má udržať ženy v tradičných rámcoch. Vštepený model „dokonalá matka“ je zároveň základom pre neviditeľnú neplatenú emocionálnu a fyzickú prácu, ktorú spoločnosť od žien očakáva akosi automaticky: formovať a udržovať vzťahy, rodinu, psychickú pohodu druhých, fungujúcu domácnosť, byť neustále dostupná, obetavá, starostlivá, súcitná, organizovaná, stabilná, ideálne bez strií, nadváhy či reptania. Táto práca je neplatená a neuznaná – čím podporuje ekonomickú a mocenskú nerovnosť žien. Dekonštrukcia tohto ideálu sa stáva politickým aktom! Oslobodené materstvo – také, ktoré si môže vybrať podobu, intenzitu alebo vôbec existenciu – je revoltou proti patriarchálnemu nastaveniu a umožňuje ženám uchovať si vlastnú integritu, celistvosť, zdravú myseľ a zvyšky autonómie a slobody. Depresia, neistota, radosť, váhanie, emočné kolísanie, únava, láska, chaos, novonadobudnutá zodpovednosť, útrapy, nespavosť, strach, panika, rutina, šťastie, hravosť, otupenosť... autorka nám vraví, že to všetko smie v materstve existovať a niekedy pokojne aj naraz!

Dokumentárny fotograf strednej generácie Matúš Zajac predstaví výber z rozsiahlej fotografickej série Podoby viery / Forms of faith (1987 – 2012). Fotografie vyšli v jeho prvej knižnej monografii a vznikali roky počas jeho ciest po Slovensku a v zahraničí. Prostredníctvom dokumentárne ladených čiernobielych analógových fotografií autor mapuje rôzne prejavy viery. Zameriava sa na tri hlavné monoteistické náboženstvá – kresťanstvo, islam a judaizmus (zhromaždenie pri slávnostnej liturgii pápeža Benedikta XVI. vo Vatikáne, modlitba v berlínskej mešite, Múr nárekov v Jeruzaleme, okamih poslednej rozlúčky s Ernestom Valkom), no rozpätie jeho záberu je širšie: v sérii sa objavujú fotografie z hinduistického či budhistického prostredia – z Nepálu, Bangladéša, vidieckych oblastí južnej Ázie a zo subsaharskej Afriky. Matúš Zajac zaznamenáva symboly viery – sakrálne výjavy a miesta stretnutí človeka s Bohom (púte, bohoslužby, krstiny, pohreby atď.). Na jeho fotografiách vidíme kostoly, synagógy, mešity, interiéry kultúrnych domov, modliace sa komunity, sochy a detaily interiérov chrámov v rôznych krajinách (Slovensko, Taliansko, Grécko, Venezuela a i.). Autor zachytáva momenty, ktoré sú emocionálne silné (nádej, utrpenie, modlitba, rozlúčka), ale zároveň sa vyhýba klišé a gýču. V jeho fotografiách je nezriedka prítomná kritická reflexia aj istá miera irónie. Vizuálnym jazykom Matúša Zajaca je expresívnosť. Autor často zámerne potláča ostrosť svojich dokumentárnych čiernobielych snímok, čím vťahuje diváka kamsi do stredu zobrazovanej reality a ponúka viac otázok ako odpovedí. Potlačená ostrosť zmäkčuje, rozostruje obraz, otvára dvere kamsi hlbšie ako len za prizmu videného. Niektoré zo Zajacových fotografií cyklu Podoby viery pôsobia introspektívne, stávajú sa akousi vizuálnou meditáciou, no zachytené momentky z náboženských obradov sú skôr kritickou reflexiou. Nesú v sebe isté napätie, odhaľujú ľudské slabosti a paradoxy. Autor sa stáva tichým svedkom výjavov aj komentátorom, ktorý zobrazenú realitu pretavuje cez vlastnú optiku. Jeho zábery zároveň hovoria, že viera je univerzálny jazyk, aj keď môže mať veľa foriem. Predstavuje čosi vyššie, človeka presahujúce, no neprestáva byť súčasťou sveta ľudského s jeho omylmi a zlyhaniami.

Súbor čiernobielych analógových fotografií s názvom Osudy vytvorili pacienti a pacientky Psychiatrickej liečebne v Sučanoch počas svojho pobytu. Zrnitý, niekedy nedokonalý analógový výstup zhotovený pomocou jednorazových fotoaparátov, umocňuje špecifickú poetiku a expresívnosť fotografovaného obrazu. Pacienti a pacientky nám komunikujú svoje pocity, vnemy, myšlienky, delia sa o svoje prežívanie. Pomocou čiernobielych fotografických snímkov odkrývajú útržky svojich príbehov vo svete, ktorým sa na nejaký čas stala liečebňa, jej interiér, okolitý dvor a záhrada. Analógové snapshoty sú plné okamihov prítomnosti, ktoré odhaľujú vrstvy vnútorného sveta jednotlivcov aj ich medziľudské vzťahy. Na mnohých záberoch vidíme ponor do vnútorného prežívania a zaznamenávanie každodenných prežitkov a skúseností, ktoré sa odohrávajú v bezpečnom vymedzenom priestore liečebne. Ide o neštylizované zábery života v liečebnej komunite. Postavy na fotografiách sú zväčša vzdialené, zachytené pri rozličných spoločných činnostiach, no aj sólo. Fotografia tu slúži na reflexiu prežívaného, preto môže zohrávať aj istú formu arteterapie. Zázemie, vnútorné prežívanie a vzťahy - denné činnosti ako prechádzky, športové hry, rozhovory, dopĺňajú fotografie predmetov bezprostredného intímneho prostredia každodennosti – detaily kvetov v záhrade, mačiatko v krabici, časť stromu, hodiny na stene jedálne, kúsok interiéru, ruka.. Cez tieto výseky reality sa vie divák napojiť na prežívanie tých, čo fotografie vytvorili. Nejedná sa však o prvoplánovú estetiku ani výjavy. Využitie instantných analógových fotoaparátov podporuje ucelenosť výstupu aj istú vizuálnu rafinovanosť. Fotografie tak pôsobia autenticky. Zachytávajú akysi prúd vedomia tých, čo ich zachytili. Ak by sme nevedeli, že sa jedná o psychiatrických pacientov a pacientiek – amatérov a amatériek, pokojne by sme uverili, že sériu vytvoril/a profesionálny/a umelec/kyňa. Okrem vnútorného prežívania je v sérii Osudy prítomný akcent na vzťahy a vzájomnosť. Vidíme dôležitosť vytvárania väzieb, čomu zodpovedá aj množstvo fotografií, kde sa pacienti nachádzajú spolu pri bežných denných aktivitách v parku, či na ihrisku. Spôsob inštalácie na steny, strop, zem galérie akcentuje sieťovanosť týchto vzťahov, motívov a prežitkov, hovorí nám ako všetko so všetkým navzájom súvisí.

Tri rôzne výstavy vytvárajú v priestoroch múzea plynulý prechod. Pojivom nie je iba formálna stránka – expresívne analógové zobraznenia výsekov reality, ale hlbšia ľudská skúsenosť, ktorá sa odvíja na pomedzí rituálov každodennosti. Nahliadame do osobného a intímneho sveta zúčastnených, do priestorov ich „vnútorných svätíň“. Či už sa to týka rozmanitých sakrálnych priestorov, kde prebiehajú rituály, izby domova, kde matka práve prebalila svoje dieťa, alebo dvora liečebne, kde pod korunou stromu oddychujú pacienti na lavičke. Jednotlivé fotografie zachytávajú intímnu a osobnú skúsenosť zúčastnených, vťahujú nás do vnútornej geometrie mikrosvetov, plnej osobnej poetiky aj útrap, introspekcie aj reflexie prežívania, na pomedzí sveta bežného a sveta v izolácii.

Ažbeta Kopisová reflektuje materstvo, skúsenosť, ktorá je zároveň intímna, osobná a izolovaná — fyzicky aj emocionálne. Novonarodené dieťa a každodenná rutina vytvárajú vlastný malý svet, ktorý autorku odtrháva od bežného vonkajšieho kolobehu. Matúš Zajac zachytáva náboženské rituály, ktoré, aj keď sa odohrávajú v komunitách, sú momentami vnútorného prežívania a sústredenia izolovaného od každodenného chaosu. Pacienti v liečebni v Sučanoch prežívajú svoju existenciu vo vymedzenom, uzavretom priestore, izolovanom od bežného života, kde ich každodenné aktivity a zážitky vytvárajú vlastnú realitu. Všetky tri série skúmajú izolovaný mikrosvet, ktorý umožňuje prežiť, reflektovať a transformovať ľudskú skúsenosť.

Spoločným menovateľom je taktiež zraniteľnosť: Alžbeta Kopisová zobrazuje materstvo, osobnú skúsenosť a vnútorné prežívanie slobodnej matky - umelkyne v novom životnom období. Zachytáva ranné štádium materstva bez romantizujúcich predstáv. Fotografie napriek tomu (alebo práve preto) odkrývajú krehkosť a zraniteľnosť dieťaťa aj samotnej autorky. Matúš Zajac dokumentuje silné emocionálne momenty, introspektívne situácie a záznamy rituálov. Skúma pritom univerzálnosť a rozmanitosť viery. Prostredníctvom svojich fotografií nám ukazuje, že viera môže mať mnoho podôb a foriem, princíp a podstata sa však nemenia. Ľudia sa často upierajú k viere, vyššiemu princípu práve v momentoch krehkosti a zraniteľnosti. Keď hľadajú útechu pred chaosom vonkajšieho sveta a ukotvenie v bezpečí, v prítomnosti niečoho vyššieho, čo presahuje bežný rámec ich poznania a skúsenosti. Pacienti a pacientky Psychiatrickej liečebne v Sučanoch používajú fotografiu na zaznamenanie každodenných prežitkov a rituálov. Ich fotografie poukazujú na neviditeľnú realitu marginalizovaných zraniteľných skupín. Analógová estetika a surová poetika spolu s expresívnym vizuálnym jazykom zdôrazňujú autenticitu. Vrstvené, vizuálne a obsahovo bohaté fotografické príbehy sa stávajú rámcom pre reflexiu spoločenských noriem a očakávaní, hovoriac o marginalizovaných skupinách (slobodné ženy - matky, psychiatrickí pacienti a pacientky, veriaci mimo hlavný prúd) na základe vlastnej skúsenosti.

Výstava je realizovaná s finančnou podporou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a spolufinancovaná Žilinským samosprávnym krajom. Výstavu pripravilo Turčianske kultúrne stredisko v Martine v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja a Slovenské národné múzeum v Martine – Múzeum Andreja Kmeťa. Výstava je súčasťou festivalu AMFO a festivalu Bez Hraníc. Partnerom projektu je Nadácia SLOVAK PRESS PHOTO.

Fotoreport z výstavy si viete pozrie tu.