Lucia L. Fišerová, Peter Pikulík

Potrebuje obraz k svojej úplnosti text? Čo sa podľa teba nedá vyjadriť obrazom, ale dá sa povedať slovom a naopak?

L. L. F.: Absolútne nie. V tomto ich vnímam ako rovnocenné médiá. Ani text sa predsa nepotrebuje zredukovať do obrazu – skončili by ako ilustrácia a popiska. Povedať slovom sa dá len to, čo nedokážeme v obraze zamlčať. A naopak to platí tiež. Mám pocit, že v tvorbe ani tak nejde o vyjadrenie, skôr o proces zatajenia, zadržania, obkresľovania. Dokonalosť dobrej fotografie spočíva v tom, čo na nej nie je. Vidíme obraz, ale cez jeho celistvosť sa dozvedáme hlavne o všetkom, z čoho bol vyňatý. Aj báseň funguje na podobnom princípe. Špecifický zrast slov, ktorý viac ukazuje, než hovorí. Ako smiešne detské tajomstvo, ktoré je inak tak jasné.

Výstavou aj knihou akoby vyvrcholilo nejaké obdobie. Ako by si ho nazvala?

L. L. F.: Tak by som to asi nepovedala, respektíve možno by som nechcela, aby ním niečo vyvrcholilo, ale skôr začalo. Aj keď často sa tak dôkladne pripravujem na nejaký začiatok, až zistím, že je práve po všetkom. Ale aby som neutiekla  od postaty: vyvrcholilo obdobie odvahy stať sa niekým, koho vo mne nikto nečakal. A tiež navždy pochovať výčitky, že nie som všetkým tým, čím už nestihnem byť.

Textom a fotografiám sa venuješ celý svoj profesijný život. Prečo teda autorské diela prichádzajú práve teraz? Čo bolo impulzom?

L. L. F.: Ony so mnou asi boli vždy, minimálne posledných trinásť rokov. Teraz prišla len vyššie zmieňovaná odvaha. Odvaha je asi dôsledkom väčšej slobody od seba. Odjakživa som rada písala o cudzích obrazoch. Vyberala som si vždy také, ktoré mali so mnou niečo spoločné: ktoré vytvoril niekto akoby „za mňa“. Text sa potom okolo nich ovíjal ako perleť okolo zrnka piesku. Postupne som zistila dve podstatné veci: Prvou je to, že v skutočnosti nepotrebujem nikoho, aby mi obrazy vytváral. Sama mám schopnosť vytvoriť fotografiu, ktorá ma naplní. Druhou je to, že v centre môjho písania nemusí byť obraz. Text sám má schopnosť sa ním stať.

Výstava samotná je koncipovaná ako dialóg, ktorý začal už počas Petrovho štúdia v ateliéri Reklamnej fotografie na Univerzite Tomáša Baťu, kde Lucia do dnešného dňa vyučuje. Jednotlivé fotografie nie sú signované a ich jednotná vizualita neumožňuje divákovi jednoznačne určiť autorstvo. Toto vzájomné prerastanie dvoch autorských výpovedí nie je len mystifikáciou či odosobnením sa od vlastného diela. Dáva vyniknúť univerzálnosti jednotlivých obrazov. Jednoduchosti, ktorá preniká nielen ich námetmi, ale aj spôsobom zobrazenia.

Ako vnímaš vplyv študentov na svoju tvorbu? Snažíš sa tomu brániť alebo z toho, naopak, čerpáš?

L. L. F.: Nebránim sa v princípe ničomu. To by som nemohla ani chodiť na výstavy, ani čítať knihy. Človek by si skôr mal vycizelovať schopnosť rozlíšiť hranicu, kde je to on a kde už niekto iný – a spoza nej jednať o ďalšom. Z pozície, keď viem, že som to ja, s najväčšou radosťou nechávam na seba pôsobiť všetko krásne, čo je v mojom dosahu. Za svojich študentov som mimoriadne vďačná. Už len preto, že tu ide o princíp vzájomného zrkadlenia. Beriem si z nich to, čo mi je prirodzene blízke. Často však zisťujem, že to vlastne primárne pochádza odo mňa – z reakcie, ktorú vyvolalo zase niečo prítomné v nich a tak ďalej. Korene dobra sú nedohľadateľné. Nie sú v skutočnosti tu. To, čo k nám dosahuje, sú úponky.

Autorka aj autor k realite pristupujú s pokorou, bez manierizmu, spôsobom, ktorý je prístupný každému a kedykoľvek, a to bez ohľadu na okolnosti, avšak svedomito, s veľkým úsilím a pozornosťou. Cieľom tu nie je zachytenie veľkolepého momentu, práve naopak. V kulisách obyčajných dní sa odohráva intímny rozhovor s realitou a jednotlivé námety sa nejavia byť cieľom, ale skôr prostriedkom na vnútornú kontempláciu. Názov Úbohá výstava zvýrazňuje aj túto rovinu. Cez svoju prostotu sú námety, ktoré by si snáď ani nezaslúžili pozornosť, pozdvihnuté aktom fotografického zvečnenia. Práve svojou nevýnimočnosťou dosahujú vznešenosť. Je to paradox, ktorý paralelne Lucia opisuje aj vo svojej básni: „… do neba sa padá“. Akoby sa vznešenosť nedala hľadať, ale len náhodne objaviť.

Fotografie na tejto výstave nevystupujú len ako artefakty, ale odkazujú na samotný akt dívania sa, pozorovania. Ich materiálna podoba akoby mimochodom sprevádzala proces vizuálneho skúmania a odkrývania významov zachytených momentov. Rovnako ako názov výstavy zastiera slovo Boh, tak aj banalita námetov funguje ako prostriedok, ktorý obaľuje sakrálne motívy. Ako Lucia píše: „... zmysel úbohosti prechádza stredom toho slova“.

Môže byť aj také profánne médium, ako je fotografia, vnímané ako sakrálne?

P. P.: Azda neexistuje silnejší a viac používaný symbol Boha ako svetlo. Fotografia je písanie svetlom.

L. L. F.: Fotografia bola od svojich počiatkov – a často stále býva – vnímaná ako akýsi otrok reality. Spiritualita zase ako niečo, čo je od banálnej skutočnosti odtrhnuté a krúži niekde nad nami. Ale zdá sa, že dôležitý je práve prienik medzi tu a tam. Paradox všednosti a sviatočnosti v jednom okamihu, v jednom obraze. Fotografia nerobí nič iné, len ho neúnavne inak pripomína.

„Vašou úlohou je zastaviť okamih, v ktorom sa zjaví krása, ktorá je vždy odleskom Božieho svetla,“ zaznelo v príhovore pápeža Františka adresovaného talianskemu združeniu fotografov a svetelný lúč ako dôležitý prvok prestupuje aj Petrovými fotografiami. Peter Pikulík po absolvovaní vysokej školy vstúpil do rádu minoritov. S odkazom na svätého Františka z Assisi sú piliermi františkánskej spirituality chudoba, radosť, pokora a jednoduchosť. Všetky tieto hodnoty sú v jeho fotografiách citeľné.

Vedel by si povedať, ako rehoľný život ovplyvnil tvoju fotografickú tvorbu?

P. P.: Z hľadiska prístupu k fotografii pre mňa nepredstavoval zlom, skôr kontinuitu. Fotím to, čo ma zo skutočnosti, v ktorej sa nachádzam, osloví. Samozrejme sa tak do obrazov dostáva aj kláštorné prostredie či spolubratia. Z hľadiska uvažovania je pre mňa vzťah fotografia – viera veľmi zaujímavý a plodný. Veľakrát mi jedno osvetlilo druhé a naopak.

Petra a Luciu v tvorbe spája ticho, sústredene mlčia obrazom. Pre Petra je kontemplatívna modlitba prostriedkom praktizovania viery, ktorá však nie je oddelená od bežného života. Ticho nehľadá len v chráme, ale všade naokolo.

Čo pre vás znamená ticho? Dá sa ticho vyfotografovať?

P. P.: Ticho je niečo ako životodarný substrát. Iba z neho vyrastajú zmysluplné veci. Uvedomil som si, že fotografie autorov, ktorých mám najradšej, sú tiché. Ticho sa teda zjavne dá vyfotografovať.

L. L. F.: Neviem, či sa dá ticho vyfotografovať, ale viem iste, že fotografia ma dokáže vnútorne umlčať. Neviem od nej odtrhnúť pohľad, ale nič si nemyslím. A ak chcem o nej ďalej rozprávať, nie je to z nutnosti, ale z radosti.

Úbohá výstava sa dá vnímať aj ako dialóg medzi sekulárnym a klauzúrnym životom a hlavne ako ich prienik. Fotografie vznikli v rámci projektov Pôstnej výstavy, Mariánskej výstavy a Adventnej výstavy. Peter pri nich využil prázdnu nástenku v kláštornej budove počas štúdia v Ríme, aby na nej predstavoval svoje a Luciine fotografie. Každý deň jeden na druhého reagovali novou fotografiou, ktorá bola následne vystavená na chodbe klauzúry. Brutalistická podoba budovy Seraphicum v Ríme v žiadnom ohľade nespĺňa konvenčné predstavy o talianskom kláštore. Jeho holé steny pôsobia až ironicky, keďže najobdivovanejšie diela našej kultúry vznikli ako devocionálne obrazy v cirkevných stavbách. V súčasnosti je paradoxne vonkajší svet zahltený obrazom a kláštor sa stáva miestom vizuálnej askézy.

Dá sa fotografia alebo obraz vnímať ako modlitba?

P. P.: Modlitba býva v kresťanskom prostredí najjednoduchšie definovaná ako rozhovor medzi človekom a Bohom. Ide teda o komunikáciu, nadviazanie spojenia. Boh sa vo svete prejavuje skrze krásu. Pokiaľ stojíme pred obrazom, ktorý nám ju sprostredkúva, a vnímame ju, modlíme sa. Preto som sa pred jednou fotografiou Jeffa Walla takmer prežehnal.

Pred ktorou a prečo?

P. P.: Neviem si vybaviť, ktorá to bola, viem len, kde bola nainštalovaná. Bola presná.

Čo myslíš pod „presnosťou“?

P. P.: Že je niečo tak, ako má byť.

– – –

Lucia L. Fišerová (1977) Teoretička fotografie, nezávislá kurátorka, obrazová editorka a poetka. Absolventka dejín umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 2007 pedagogicky pôsobí v ateliéri Fotografie na Univerzite Tomáša Baťu v Zlíne. Stredom jej záujmu prechádza vzťah medzi fotografickým obrazom, textom, telesnosťou a spiritualitou.

Peter Pikulík (1994) Fotograf, absolvent ateliéru Fotografie na UTB v Zlíne. Po ukončení štúdia v roku 2018 vstúpil do rádu minoritov. V štúdiu pokračoval na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave a na pápežskej teologickej fakulte Seraphicum v Ríme. V roku 2024 prijal diakonské svätenie. V pozornom pohľade vidí opodstatnenosť nádeje.

– – –

PARADAJS PHOTO je neziskový projekt, ktorý žije fotografiou. Prosíme podporte nás. Môžete tak spraviť jednorazovo alebo pravidelným darom cez darcovský portál DARUJME.sk. Ďakujeme!