Trojexpozícia       

Žijeme uprostred silnejúcej smršte obrazov. Je užitočné, keď niekto pootvorí naše zautomatizované vnímanie a pomenuje, čo sa v nej vlastne deje. To sa nedávno podarilo Piotrovi Gaskovi v jeho knihe Metafotografia (2026). Čitateľsky široko dostupná publikácia s piatimi tematickými esejami, ilustrovaná jeho fotografiami a kolážami, sa spolu s jej grafickou podobou stáva príjemným textovým i vizuálnym zážitkom. Určite si ho doprajte, zatiaľ vás navnadím citátom z jednej z jej esejí s názvom (Vy)tvoriť:

Mimochodom, myslím si, že nemá zmysel hľadať definíciu fotografie. Existuje, a to by nám malo stačiť. Je to médium alebo rozširujúca sa aréna reprezentačnej praxe? Obrázok alebo informácia? Referencia alebo kód? … Pretože akonáhle sa zbavíme nášho naivného presvedčenia, že fotografia odráža vonkajší svet, mali by sme si položiť otázku, ako budú postfotografické praktiky použité na čítanie a podporovanie naratívov a vizualizácie nášho sveta?... Možno teda, ak chceme vykonať veľké gesto odporu a zachrániť sa pred dematerializáciou – nielen fotografie, ale predovšetkým seba samých v tekutej mase informácií – mali by sme sa vrátiť k fotografii ako fyzickému objektu? Hoci aj v hybridnej podobe, takej, ktorej spojením napríklad so sochou vzniká niečo „viac ako“. Vzbura človeka proti strojom sa ešte len začína. Ešte nie je všetko stratené.

Veronika Marek Markovičová, fotografka a kurátorka

Spiaci pastieri poblíž dediny Borod

Stále si jasne pamätám, aký silný dojem na mňa táto fotografia urobila, keď som ju videl po prvýkrát. Je neuveriteľné, že myšlienku jednoty človeka a prírody možno vyjadriť na jednej fotografii s takou krásnou jednoduchosťou. Vidíme to na štruktúre tradičných pastierskych plášťov z ovčej kože, ktoré vyzerajú ako tráva okolo nich. Vidíme to aj v absolútnej dôvere pastierov v ich psa, ktorý namiesto nich bdelo stráži stádo. V stávke je veľa, pretože tu nejde len o ich vlastné živobytie, ale aj o živobytie ich zákazníkov.

Nezabudnime ani na fotografa, Pétera Kornissa, voči ktorému títo muži – ktorí svoju dôveru určite neudeľujú ľahko – prejavili hlboké prijatie tým, že sa takto natiahli pred jeho fotoaparát. Veď sa nachádzajú v zraniteľnej situácii, cestujú do ríše svojich snov, na miesto, ku ktorému nepoznajú cestu ani oni sami – stačí si spomenúť na ten zvláštny pocit, keď zaspíme v autobuse a prebudíme sa medzi cudzími ľuďmi.

Myslím si, že najhlbší vzťah nadviazal Péter Korniss práve s časom. Najlepšie to ilustruje skutočnosť, že už viac ako pol storočia sleduje históriu malej obce Sic/Szék v Transylvánii, kde v dôsledku všepohlcujúcej globalizácie kultúra dedinčanov, žijúcich v 70. rokoch minulého storočia stredovekým spôsobom života, splynula s vonkajšími prejavmi spotrebiteľskej spoločnosti. Tento pohľad, ktorý vníma a zviditeľňuje dlhodobé procesy, vedie našu pozornosť aj na tejto fotografii: podľa gumových čižiem tušíme, že dnešní potomkovia našich hlavných hrdinov už namiesto koženého plášťa udržiavajú stroje v automatizovanom chove dobytka v čínskom svetri s nápisom „Adios“.

Tým sa však teraz nebudeme zaoberať. Radšej sa ponorme do nadčasovej krásy okamihu zachyteného na tejto fotografii. Do uvedomenia si, že svet je zaujímavé miesto a – aj keď to znie ako klišé – život je krásny. Samozrejme, mohli by sme chváliť kompozíciu vytvorenú podľa pravidiel zlatého rezu alebo špecifický priestorový efekt teleobjektívu. Skôr by som však upriamil pozornosť na synestéziu, ktorá – ako to pri dobrých fotografiách býva – funguje aj v tomto prípade: pri pohľade na obrázok takmer cítime aj vône…

István Virágvölgyi, fotograf, kurátor, editor a umelecký riaditeľ Robert Capa Contemporary Photography Center v Budapešti

Péter Korniss, Spiaci pastieri poblíž dediny Borod, Rumunsko, 1976

Ako chutí ticho

Autorka Ivana Tíšková (1987) je vo svojom rodnom meste Stredného Považia, v Dubnici nad Váhom, skôr neznámou, stále neobjavenou fotografkou. Jej práce ešte nemali tú česť byť odprezentované autorskou výstavou, len skromnou sebaprezentáciou na platformách sociálnych sietí, čo vnímam ako nevyužitú príležitosť, lebo kvalita jej fotografií by si väčšiu pozornosť zaslúžila. Štúdium psychológie, hotelového manažmentu, neskrývaná vášeň pre dobré jedlo a cestovanie sú citeľnými piliermi jej práce s fotografiou, ku ktorej sa dostala samoštúdiom a veľkým zanietením. Sama definuje svoju tvorbu ako „moody food fotografia“. Snaží sa podať vizuálnu správu o jedle a pôžitku s ním spojeným neokukaným spôsobom, kreatívne, nápadito, s atmosférou a náladou. Hoci jedlo či nápoj nie je vždy hlavným predmetom jej fotografii, odkaz na neho je citeľný a vystopovateľný. Charakterizovať jej tvorbu v komplexnosti je, samozrejme, ešte predčasné a nedôležité. Je tu prirodzený vývoj, hľadania, odvaha pre experiment, zaváhania, nejednoznačnosť, ale hlavne veľká chuť sebazdokonaľovať sa v médiu fotografie.

Z množstva zaujímavých fotoprác Ivany Tíškovej vyberám dielo Ako chutí ticho (2026). Nedá mi pri jeho interpretácii, aby som naň nenahliadal cez prizmu maliara, lebo tu vnímam isté filiácie či priamo odkazy na svet maliarstva. Je tu balans ticha, jemného napätia a viacero vrstiev možných naratívov. Niečo medzi dokonale vyladenou inscenáciou a momentkami z performancie. Aranžovaná realita, jej hranice, narábanie s miestom a priestorom, veľký cit pre detail, rekvizity a hlavne práca so svetlom dáva fotografii nuansy zátiší zo 17. storočia. Laborovanie s predmetmi, symbolika, šerosvit ako zo starých malieb, celkové farebné riešenie a kompozícia fotografie vzbudzuje atmosféru, ktorú by som nazval „postbarokovou estetikou“. V kontexte napojenia na maľbu tu však cítiť aj magrittovskú náladu a najpríznačnejšia mi príde kontinuita s intímnymi interiérmi na maľbách dánskeho umelca Vilhelma Hammershoia (1864 – 1916). Tíškovej fotografia prináša melancholické ustrnutie v akomsi nedefinovateľnom čase. Jej prítomnosť priamo v diele nie je častá, skôr ojedinelá a zdecimovaná najčastejšie na detail vlastných rúk. V tomto prípade je však prítomná, hoci zvláštne. Divákovi chrbtom a tvárou k sivej stene jej ateliéru. Atmosféra ticha vpravo a uprostred niekoľkých latté balansujúcich na knihách. Príbeh. Ale aký? Tucet možných, a aj žiadny? Je to akoby fotka obrazu a obraz z fotografie. Anonymná podoba samotnej autorky sediacej na starej thonetke vytvára protiváhu aranžmánu predmetov na stole. Samota človeka, ticho vecí a mäkké svetlo, ktoré modeluje vrásky ľanového obrusu, vytvárajú melancholickú scénu neznámej monodrámy. Všetko tu zamrzlo pre momentálnu večnosť. Hravosť aj tajomnosť zachytená na fotografii trochu dráždi zmysly a kladie otázky na pomedzí existenciálna a surreality. Mantinely skutočnosti aj snová poetika robia z Tíškovej diela vizuálne divadlo. Jemné nuansy postprodukcie ukotvujú celkovú kompozíciu motívu do harmonického celku. Pracovné postupy a znalosť ateliérovej inscenovanej fotografie ovláda sebakritická autorka na vysokej úrovni. Technológia, vkus a cit pre estetickosť robí vo finále z jej diela originálny výstup, ktorého prirodzenou súčasťou je naratív. Divák tu vníma nevšedný, mĺkvy, portrét ženy v jej privátnom prostredí, ktorý kontrastuje s naklonenými pohármi na stohoch neusporiadaných kníh. Z hľadiska psychológie (hoci nerád by som sa púšťal na tenký ľad nadinterpretácie) sú do éteru hodené možné otázky. Napríklad: Kto ich má rozčítané a o čom sú? Pre koho je päť kávových nápojov, ktoré ustrnuli sekundu pred pádom? Je tam sama a odfotila sa sama?

Autorka tu dokumentuje stlačením spúšte konkrétnu, starostlivo aranžovanú situáciu, ale fotka nie je dokumentárna. Táto ambivalencia technického obrazu vo všeobecnosti bude zrejme vždy horizontálnou aj vertikálnou priepustkou hraníc média fotografie.

Ozaj, ako vlastne chutí ticho?

Juraj Jaroš, maliar

Ivana Tíšková, Ako chutí ticho, 2026

Ženská sila

Táto fotografia ma zaujala hneď na prvý pohľad. Nie je to len moment odovzdania ocenenia za prínos cestovnému ruchu Albánska, ktoré Anita Kardum prevzala priamo od vtedajšieho ministra cestovného ruchu Blendiho Klosiho. Je v nej niečo viac – tichý príbeh ženy medzi mužmi, ktorá si svoje miesto musela vybudovať vlastnou prácou, vytrvalosťou a odvahou.

Keď sa na fotografiu pozerám, vnímam aj reč tela pána ministra. Vidím prostredie, v ktorom ženy často musia bojovať o rešpekt, priestor a uznanie medzi mužmi. A práve preto na mňa táto fotografia pôsobí tak silno. Nevidím v nej len úspech, ale aj cestu, ktorá k nemu viedla. Cestu plnú práce, rozhodnutí a zodpovednosti.

Anita je pre mňa symbolom toho, že žena môže byť úspešná v podnikaní a zároveň zostať láskavou, prítomnou mamou a partnerkou. Štyri deti, cestovný ruch, Lemon koučing, neustály pohyb a nové projekty – to všetko zvláda s obdivuhodnou energiou. Poznám ju ešte z materského centra v Trenčíne. Pamätám si, ako oznámila správu, že čaká dvojičky. Už vtedy som v nej videla silu, ktorá sa nedá prehliadnuť.

Dnes ju vnímam ako ikonu modernej ženy. Nie preto, že získala ocenenie, ale preto, že dokazuje, že úspech nemusí znamenať obetovanie rodiny a rodina nemusí znamenať vzdanie sa snov. Táto fotografia mi pripomína, že aj keď to ženy medzi mužmi často nemajú jednoduché, môžu uspieť, byť rešpektované a ísť ďalej.

A práve ten pohľad na Anitu – pevnú, sústredenú a zároveň pokojnú – vo mne zanecháva silný dojem. Je to fotografia, ku ktorej sa človek vracia, pretože v sebe nesie odvahu, vytrvalosť a tichú ženskú silu.

Eva Hubinská, pracovníčka zákazníckeho servisu

Neznámy fotograf, Minister cestovného ruchu Blendi Klosi počas odovzdania ocenenia za prínos cestovnému ruchu Albánska Anite Kardum, 2024

Publikované vo Fotonovinách 76/26.

– – –

PARADAJS PHOTO je neziskový projekt, ktorý žije fotografiou. Prosíme podporte nás. Môžete tak spraviť jednorazovo alebo pravidelným darom cez darcovský portál DARUJME.sk. Ďakujeme!