Vanessa Suchá

Z archívu Oľgy Bleyovej, Nedatované

Základnou stavebnou jednotkou Ešte nie som, kým chcem byť sú archívne fotografie a denníkové zápisky protagonistky – českej fotografky Libuše Jarcovjákovej. Film neponúka presný výklad života ani tradičné hovoriace hlavy. Namiesto toho pracuje s fragmentárnosťou a asociatívnym strihom, ktorý zrkadlí vnútorné rozpoloženia autorky. Formálne ide o veľmi kontemplatívne dielo. Nesnaží sa vysvetľovať, ale skôr prežívať spolu s protagonistkou. Marie Dvořáková naopak volí pozorovateľský prístup. S kamerou v ruke sleduje Mariu Tomanovú, hlavnú postavu filmu Svet medzi nami, počas jej profesionálneho vzostupu, pričom zachytáva aj jej osobné a umelecké partnerstvo s historikom umenia Thomasom Beachdalom v pulzujúcom New Yorku.

Víznerov portrét Oľgy Bleyovej volí odlišnú formu – film postupuje chronologickým prierezom života slovenskej fotografky, no zároveň sa usiluje o viac než len faktografické zrekapitulovanie. Prostredníctvom troch herečiek (Jana Oľhová, Soňa Norisová, Judit Pecháček) vytvára imaginárnu postavu zosnulej protagonistky, zachytávajúc ju v troch životných etapách – ako mladú fotografku, matku a zrelú ženu. V rôznom veku, v rôznych spoločenských i osobných roliach, každá z herečiek vnáša do Bleyovej portrétu vlastný odtieň. Tým vzniká viacvrstvový obraz ženy, ktorá sa vďaka neľahkým životným okolnostiam, balansujúc medzi intimitou a angažovanosťou, neustále pohybovala na pomedzí súkromného a verejného priestoru.

Judit Pecháček, Soňa Norisová, Jana Oľhová, z natáčania filmu Smutné rozkoše: Oľga Bleyová, Foto: Lilian Teskal

Hoci film neobchádza ani klasickú formu hovoriacich hláv, konkrétne výpovede príbuzných a znalcov jej tvorby, Víznerove rozhodnutie vkladať slová samotnej Bleyovej do úst herečkám pôsobí sviežo a menej konvenčne, než býva zvykom pri tradičných biografických dokumentoch. Práve táto fikčná vrstva, kde sa realita stretáva s autorskou interpretáciou, otvára priestor pre imagináciu – pre premýšľanie nielen o tom, kým Bleyová bola, ale aj kým mohla byť.

Oľga Bleyová patrí k výrazným, a zároveň dlho prehliadaným osobnostiam slovenskej fotografie 20. storočia. Jej tvorba sa vyvíjala v prostredí, kde neexistovalo systematické fotografické vzdelávanie – a práve preto bola nútená hľadať vlastnú cestu, experimentovať a prenášať do fotografie princípy z iných umeleckých disciplín, predovšetkým z maliarstva. Jej východiskom sa nestala technická presnosť, ale intuitívne vnímanie kompozície, svetla a priestoru, ktoré v sebe nieslo silný maliarsky podtext.

Oľga Bleyová, Básne o sne a smutné rozkoše V., 1970

V čase, keď sa ženský pohľad v slovenskej fotografii ešte len opatrne dral na svetlo, Bleyová už tvorila vlastným, nezameniteľným tempom. Využívala techniky ako solarizácia či kontrastné spracovanie obrazu, čím fotografie zbavovala priamej dokumentárnosti - transformovala ich. Realita pod jej rukami nebola len zachytená – bola prekomponovaná, pretvorená, dofarbovaná vnútorným prežitkom.

Zvláštne miesto v jej tvorbe zaujíma fotografovanie ženského tela. V prostredí, kde bol obraz nahého tela desaťročia tabuizovaný a telesnosť v 50. rokoch minulého storočia prakticky vymazaná z vizuálneho priestoru, prináša fotografka o dekádu neskôr pohľad, ktorý je odvážny a zároveň krehko meditujúci. Jej akty nie sú objektom pohľadu, ale obrazom vnútorného bytia – telo sa v nich premieňa na priestor, v ktorom sa usádza svetlo, tieň, otázka. Nie je pasívne, ani vulgárne odhaľované. Je prítomné, tvarované, premenlivé.

V 60. rokoch sa začala venovať ďalšej oblasti, ktorá sa neskôr stala neodmysliteľnou súčasťou jej tvorby – fotografovaniu bábkového divadla, pričom neustále hľadala spôsob, ako do statických obrazov vložiť živú, pulzujúcu dynamiku divadelného umenia. Benevolentná atmosféra šesťdesiatych rokov, ktorá poskytovala určitú slobodu vyjadrovania, žiaľ netrvala večne. V období normalizácie, kedy sa umelci ocitli pod prísnym dohľadom, Bleyová neprestávala tvoriť. Jej fotografie sa síce priamo nevenovali politickej realite, ale vo svojej subtílnej, nenápadnej kráse sa častokrát stali jej tichým odporom proti uniformite a kontrole, ktorá sa šírila vtedajšou spoločnosťou.

Václav Macek, z natáčania filmu Smutné rozkoše: Oľga Bleyová, Foto: Jakub Solin

Smutné rozkoše rozmanitými formami pracujú s archívnym materiálom, ktoré nielen dotvárajú obraz Oľgy Bleyovej, ale zároveň budujú vrstevnatosť príbehu. Okrem samotných autorkiných fotografií režisér vkladá do filmu aj televízne reportáže a rozhlasové rozhovory odhaľujúce historické, ako aj autentické kontexty. Archívne materiály dopĺňajú imaginárnu podobu Oľgy stelesnenú herečkami. Vrstvenie príbehu, zlúčujúce historické zábery s hereckými výkonmi, je obohatené aj o zvukovú vrstvu – samotný hlas Oľgy Bleyovej, ktorý k nám dolieha zo záznamu rozhlasového rozhovoru. Tento aspekt divákovi umožňuje hlbšie preniknúť do videnia sveta fotografky, čím sa vytvára napätie medzi jej vlastnými myšlienkami a tými, ktoré sú vyjadrené prostredníctvom hereckých stvárnení.

Dokument sa venuje protagonistke aj v úlohe filmárky a strihačky, nakoľko jej talent a vizuálne cítenie presiahli hranice jedného druhu umenia. Spolu s režisérkou Helenou Slavíkovou-Rabarovou vytvorila v roku 1976 unikátny animovaný film Slncová panna – prvý slovenský film vytvorený z fotografií. Inšpirovaný temnou poetikou Dobšinského rozprávok, tento výtvarne výnimočný projekt spojil fotografickú presnosť so snovou atmosférou, pričom sa autorky dosýta vyhrali najmä so svetlom, tieňom a detailom, ktoré premenili statické zábery na pohybujúci sa obraz s dramatickým nábojom. Slncová panna, podfarbená smútkom a krehkou krásou, pôsobí takmer ako spomienka osobnej tragédie fotografky, resp. ako vizuálny epitaf. Strata jej syna, ktorý zahynul pod hradom Devín, presiakla do tohto filmu – do jeho obrazovej melanchólie, ako aj do napätia medzi svetlom a tmou.

Milota Havránková, z natáčania filmu Smutné rozkoše: Oľga Bleyová, Foto: Jakub Solin

Portrét Oľgy Bleyovej spája tradičný biografický rámec s citlivo inscenovanými pasážami. Režisér Lukáš Vízner sa opiera o klasickú chronológiu – od mladosti až po zrelý vek, čo síce neposúva film do experimentálnej roviny, no zato divákovi ponúka prehľadnú a zrozumiteľnú štruktúru. Vizuálne členenie života Oľgy Bleyovej je podporené spomínanou trojicou herečiek, ktoré ju stvárňujú v rôznych životných obdobiach. Tento prvok je oživený zaujímavým momentom na začiatku filmu, kedy režisér vedie všetky tri herečky galériou s dielami ich postavy, čím vedome oddeľuje inscenačnú vrstvu od dokumentárnej, no bez snahy o radikálne prekračovanie hraníc medzi filmovými druhmi.

Výsledná forma dokumentu pôsobí ako umelecky spracovaný životopis – nie roztrieštený či asociatívny, ale plynulý, s dôrazom na kontinuitu a čistotu oddelenia jednotlivých časových rovín. Nesnaží sa o prehnanú efektnosť – svojou jednoduchosťou a citlivosťou dokáže zaujať a ponúknuť ľudský a vizuálne premyslený pohľad na život ženy, ktorej tvorba bola dlho mimo centra pozornosti. Stačí mu úprimný záujem, dobré otázky a rešpekt k osobnosti, ktorú približuje. V konečnom dôsledku tak ide o príjemný a dôstojný film, ktorý prináša ďalší dôležitý ženský príbeh na svetlo.

– – –

Magazín PARADAJS PHOTO je neziskový projekt, ktorý žije fotografiou. Ak nás chcete podporiť, môžete tak spraviť jednorazovo alebo pravidelným darom cez darcovský portál DARUJME.sk. Ďakujeme!