Oľga Bleyová

Čiernobiele akty boli v tvorbe Oľgy Bleyovej prelomovým dielom. Prvá séria vznikla v roku 1966 k zbierke básní Ctibora Štítnického Ostaň tu ešte chvíľu a následne Bleyová fotografie vystavila v Galérii Cypriána Majerníka v Bratislave. Výstava pritiahla veľkú pozornosť a fotografka získala uznanie v celom Československu. Osobitý bol jej sochársky prístup k modelovaniu ženského tela ostrým nasvietením a tieňom temer bez poltónov v kombinácii s netradičnými postupmi vytvárania zrkadlového obrazu a zjednodušených obrysov vystrihovaním pozitívu analógovej fotografie. Na prelome 60. a 70. rokov vytvorila Bleyová ďalšie dve série aktov a pre každú hľadala nové umelecké a výrazové riešenia. V roku 1968 vznikli fotografie pre básnickú zbierku Zatmenie ženy od Ivana Kupca. Viac ako zjednodušenie tvaru v tomto prípade autorku zaujímala fragmentácia tela, ktorú dosiahla pomocou odrazu v polámanom zrkadle. Ostrý kontrast medzi svetlom a tieňom sa uplatňuje aj tu. Tretiu sériu s názvom Jana (1971) môžeme vnímať ako prirodzené vyústenie autorského posunu od dominantnej statickosti k snahe o zachytenie telesnej dynamiky. Bleyová opäť využila prvok zmnožovania obrazu, tentoraz prehnutím papiera pri zväčšovaní. Zároveň kontrastnosť čiernej a bielej tu nepodporuje vykreslenie objemu, ale zdôrazňuje obrysové línie. Výsledná fotografia priznáva, že sa jedná o ženské telo pri tanci, čím mu odrazu vytvára kontext, ktorý bol v predošlých súboroch zámerne eliminovaný. Týmito troma sériami aktov vytvorila Oľga Bleyová akúsi vlastnú škálu možných prístupov k zobrazovaniu ženského tela fotografickými postupmi. Všetky však spája snaha posúvať výpovednosť obrazu až na hranicu abstrakcie. V roku 1973 ešte vznikol cyklus Smutná láska, ktorý rovnako ako Jana stavia na obrysových líniách a vytvára kontext v podobne mozaikovej steny. K svojím fotografiám aktov sa Bleyová vracala aj neskôr a hľadala pre ne ďalšie výrazové riešenia v podobe kolorovania alebo tlače na kašírovanom papieri.