Alžbeta Kopisová

„Človek nemôže mať všetko, ale môže mať všetkého dosť“ je heslom môjho novonadobudnutého statusu matky a výzvam s tým spolu súvisiacim bez zbytočnej romantiky. Vo fotografiách premietam vymedzenú životnú enklávu prvých mesiacov trýznivého mora materskej transformácie o ktorej mi pod nánosom spomienkového optimizmu akosi všetci zabudli povedať a je viac než inokedy kľúčové ostávať nad vecou napriek mlieku, ktoré mi statočne udiera do hlavy. Humor sa stáva základným pilierom občas všedného, nedivadelného rytmu života plného disonancie, kedy riadim kočík s rovnakou rozkošou ako štvorvalec svojho automobilu.

Občas, oboje aj rovnako biedne.

Zároveň ohýbam možnú predstavu hrôzostrašnej reality neskúsenej mladej slobodnej matky, ktorá si svojou plodnosťou a inštinktom ničí život v spoločensky zaužívaných paradigmách rodičovstva ako role obete, ktorá nikdy neopustí hranice kuchyne nieto hranice štátu a hlboko milujem celé spektrum prežitkov prúdu existencie plynúcej tak prirodzene ako rastú nohy môjho dieťaťa, ktoré chce absolútne všetko.