Alžbeta Kopisová

„Človek nemôže mať všetko, ale môže mať všetkého dosť“ je heslom môjho novonadobudnutého statusu matky a výzvam s tým spolu súvisiacim bez zbytočnej romantiky. Vo fotografiách premietam vymedzenú životnú enklávu prvých mesiacov trýznivého mora materskej transformácie o ktorej mi pod nánosom spomienkového optimizmu akosi všetci zabudli povedať a je viac než inokedy kľúčové ostávať nad vecou napriek mlieku, ktoré mi statočne udiera do hlavy. Humor sa stáva základným pilierom občas všedného, nedivadelného rytmu života plného disonancie, kedy riadim kočík s rovnakou rozkošou ako štvorvalec svojho automobilu.

Občas, oboje aj rovnako biedne.

Zároveň ohýbam možnú predstavu hrôzostrašnej reality neskúsenej mladej slobodnej matky, ktorá si svojou plodnosťou a inštinktom ničí život v spoločensky zaužívaných paradigmách rodičovstva ako role obete, ktorá nikdy neopustí hranice kuchyne nieto hranice štátu a hlboko milujem celé spektrum prežitkov prúdu existencie plynúcej tak prirodzene ako rastú nohy môjho dieťaťa, ktoré chce absolútne všetko.

V závere by som rada vyslovila najúprimnejšiu vďaku môjmu milovanému potomkovi za spoluprácu ako čerstvému umelcovi vyjadrujúcemu turbulentné emócie prvých týždňov života pri priamej reakcii na násilný čin obliekania. Tento intenzívny zážitok môže byť zárodkom umelcových budúcich neistôt a tráum.

Na vine je samozrejme matka.