Alžbeta Kopisová

Projekt sa zaoberá polaritou medzi líniami tiahnucimi sa osobnou introspekciou v období tehotenstva, radostného očakávania na potomka kde sa krehkosť, jemnohmotnosť stvoriteľskej energie a následná transformácia do prapočiatkového archetypu matky priamo konfrontuje s prijatím intrúzie plodu v mojom tele. Ohrozujúci moment narodenia, ktorý požaduje metaforický zánik ako nevyhnutnú a absolútnu podmienku pre začiatok existencie mojej dcéry. Táto dekonštrukcia a fragmentácia sa stáva východzím stavom pre istú automatizovanú kalibráciu a následné znovu komponovanie archeológie osobnosti, za prítomnosti chaosu a straty kontroly, kde je bláznovstvo koreňom človeka, bez ktorého by nebolo ľudstva. Ostro prítomná maskulinita vo fotografiách je ambivalentným skúmaním hranice kolektívne zaužívaných dualizmov, ktorá narúša stereotypné spoločenské konvencie a dogmy. Zároveň je nepriamym odkazom a pozadím dotvárajúcim osobnú rovinu statusu slobodnej matky a v neposlednom rade tiež demonštruje nimbus ženskej vnútornej sily.

Vlny Rubikonu sa ma nikdy nespýtali či som pripravená, len ma samovoľne pozvali do tanca. Tanca, kde si šialenstvo, hravosť, bolesť, radosť, temnota, strach, vina, nepredvídateľnosť a divokosť neustále vymieňajú repliky. Život nepatril nikomu, kto nebol hráč a v tejto elementárnej hre, ktorá sa nestrannému pozorovateľovi môže zdať príliš infantilná, rozjívená a iracionálna zostávam na prvom mieste v zachovaní si vlastnej integrity, uvedomovania si vlastnej vzbury, vlastnej revolty a vlastnej slobody s cieľom nikdy nezradiť seba, svoj inštinkt, svoju intuíciu a už vôbec nie svoje lono.