Alžbeta Kopisová

Projekt sa zaoberá polaritou medzi líniami tiahnucimi sa osobnou introspekciou v období tehotenstva, radostného očakávania na potomka kde sa krehkosť, jemnohmotnosť stvoriteľskej energie a následná transformácia do prapočiatkového archetypu matky priamo konfrontuje s prijatím intrúzie plodu v mojom tele. Ohrozujúci moment narodenia, ktorý požaduje metaforický zánik ako nevyhnutnú a absolútnu podmienku pre začiatok existencie mojej dcéry. Táto dekonštrukcia a fragmentácia sa stáva východzím stavom pre istú automatizovanú kalibráciu a následné znovu komponovanie archeológie osobnosti, za prítomnosti chaosu a straty kontroly, kde je bláznovstvo koreňom človeka, bez ktorého by nebolo ľudstva. Ostro prítomná maskulinita vo fotografiách je ambivalentným skúmaním hranice kolektívne zaužívaných dualizmov, ktorá narúša stereotypné spoločenské konvencie a dogmy. Zároveň je nepriamym odkazom a pozadím dotvárajúcim osobnú rovinu statusu slobodnej matky a v neposlednom rade tiež demonštruje nimbus ženskej vnútornej sily.

• Vlny Rubikonu sa ma nikdy nespýtali či som pripravená, len ma samovoľne pozvali do tanca. Tanca, kde si šialenstvo, hravosť, bolesť, radosť, temnota, strach, vina, nepredvídateľnosť a divokosť neustále vymieňajú repliky. Život nepatril nikomu, kto nebol hráč a v tejto elementárnej hre, ktorá sa nestrannému pozorovateľovi môže zdať príliš infantilná, rozjívená a iracionálna zostávam na prvom mieste v zachovaní si vlastnej integrity, uvedomovania si vlastnej vzbury, vlastnej revolty a vlastnej slobody s cieľom nikdy nezradiť seba, svoj inštinkt, svoju intuíciu a už vôbec nie svoje lono.