Jana Mináriková

Prvý skleník som vyfotila začiatkom roku 2022, krátko po ruskej invázii na Ukrajinu. Bol to starý zabudnutý skleník v areáli nemocnice, hneď vedľa ruín kamaldulského kláštora na Zobore. Ten skleník ma fascinoval. Nostalgicky obrastený lianami, so špinavou dekou, na ktorej asi spia mačky. Akoby na mňa dýchol závan nie tak dávnych, zdanlivo bezstarostných čias. Zamestnanci vtedajšieho „Liečebáku“, z bytoviek v hornej časti areálu, tu spoločne sadili zeleninu, ktorá si nerušene rástla, na južnom svahu, chránená pred vetrom a mrazom. Ideálne podmienky.

Bum! A zrazu správy o nejakej vojne. Sklené tabule praskajú. Na Ukrajine tie reálne, v mojom vnútri tie pomyselné. Do akej miery je pocit ohrozenia normálny? Je vporiadku žiť v skleníku? Tváriť sa, že nemrzne, nefúka a pokojne si rásť? Kedy treba vyjsť a kedy sa tam schovať? Odpovede nemám. Ale nafotila som počas ich hľadania desiatky skleníkov. Väčšinou nefunkčných, zazimovaných, ... niekedy aj historických. Každý z nich má svoj príbeh, ktorý sa spája s konkrétnym človekom. Tak ako každý človek má vo svojom hlbokom vnútri aspoň taký malý bezpečný skleníček.